Reportáž: Open Jazz Fest 2016, druhá časť (sobota)

Na rozdiel od prvého večera, keď sa predstavilo päť interpretov, druhý deň boli na programe “len” štyri hudobné formácie.

Mladý duch slovenského blues

Druhý festivalový večer načrel do historicky staršieho žánru – bluesu. Mladý slovenský harmonikár a spevák a skladateľ Juraj Schweigert so svojou skupinou The Groove Time predstavili zmes west coast bluesu a autorských skladieb, ktoré vyšli v októbri 2015 na Jurajovom debutovom albume Novelty Shop. Žánrové rozšírenie festivalového programu sa na začiatok večera ukázalo byť dobrou voľbou. Skladby ako Russian Mob, She's the No-Sleepin'est Woman, Tropospheric a Flip Flop and Fly, si určite našli nových poslucháčov. Jurajov pridodzený prejav, odľahčený spev a excelentná hra na diatonickú ústnu harmoniku boli tým správnym aperitívom pred letným večerom plným hudby.

Švajčiarsky elektronický experiment

Čo by to bolo za jazzový festival, keby usporiadateľom chýbala odvaha experimentovať? Tá nechýba ani švajčiarskemu saxofonistovi a basklarinetistovi, frontmanovi zoskupenia Brink Man Ship, Janovi Galegovi Brönnimannovi. Svojimi širokospektrálnymi projektami ide niekedy proti hlavnému prúdu. Udržať hodinu pozornosť jazzovo naladeného publika hudbou, akú produkuje Brink Man Ship, bola pre skupinu výzvou. Formácia Brink Man Ship, vychádzajuca z postmodernej estetiky, predviedla jednu z možných symbióz bežných hudobných nástrojov a elektroniky. Brönnimann popri obsluhoval popri basklarinete aj notebook, pričom jeho spoluhráči spúšťali tiež celý rad efektov. Z ponurosti úvodných postindustriálnych zvukov sa postupne vykľuli repetitívne, melodicky a rytmicky zaujímavé motívy. Napriek mojej nenapraviteľnej nedôvere v elektronickú hudbu musím priznať, že tvorba tejto štvorice na mňa zapôsobila. Stalo sa tak určite aj vďaka trojkombinácii hudba-videoprojekcia-špičkové ozvučenie. Ak by mal niekto záujem vidieť Jan Galega Brönnimanna v jeho etno projekte, má šancu na jeseň v Blue Note.

Rozladený spevák s gitarou a charizmou

Gitarista a spevák Femi Temowo, odštartoval svoj set veľmi sľubne. Svižná, rytmicky strhujúca inštrumentálna kompozícia nepostrádajuca groove, ihneď od začiatku pôsobilo trio perfektne zosynchronizované. Hneď druhá skladba v poradí však odhalila v plnej nahote Temowovho slabinu (alebo momentálnu indispozíciu), ktorou je spev. Gitarista už od prvých tónov urputne zápasil s intonáciou. Ako sa však ukázalo,  dosť neúspešne. Problém nemal len v druhej skladbe, na správny tón sa nedokázal naladiť počas celého vystúpenia. Pred týždňom som videl vystúpenie iného Afričana - excelentného basgitaristu Richarda Bonu. Bona hrá tiež na nástroj (basgitaru) a pritom spieva, dokonca v podstatne vyšších hlasových polohách, ako Temowo. Na rozdiel od neho Bona stíha pri hre aj dokonale intonovať. Rozdiel medzi obomi je priepastný. Nie všetko na Temowom vystúpení však bolo zlé. Gitarové doprovody a sóla mali šťavu, zvládal ich s prehľadom. Najvýraznejšou oporou Temowovho tímu bol multiinštrumentalista Rick Leon James, ktorý hral s Temowom aj u Amy Winehouse. Jamesove nápadité basgitarové linky boli účinnou náplasťou na rozladený spev lídra skupiny. Excelentné basgitarové sóla patrili k tom najlepšiemu z Temowovho setu. Napriek spomínaným nedostatkom si Femi Temowo dokázal získať publikum svojou komunikáciou s publikom a afro-repertoárom. Taktiež jeho úprava beatlesovskej Blackbird mala niečo do seba. Nabudúce by však Temowo určite preukázal publiku službu vtedy, ak by zostal len pri inštrumentálnom repertoári, prípadne poriadne popracoval na intonácii. Odhliadnuc od spomínaných slabín ponúkol Femi vcelku zaujímavý set.

Americké finále

Ako to už na jazzových festivaloch bežne býva, záver patrí často komerčnejšie zameraným formáciám. Hoci meno sobotňajšieho headlinera nie je až tak známe, program avizoval výmimočnú osobnosť, americkú speváčku, vychádzajucu z odkazu Arethy Franklin či Temptations - Shaynu Steele. Shayna je majiteľkou silného, zrelého hlasu, o čom presvedčila aj na Zelenej vode.

Obklopená profesionálnymi sidemanmi predviedla špičkovú šou, za akú by sa nemuseli hanbiť ani divy zvučnejších mien. Aj keď nešlo čisto o jazzovú interpretku, zmes gospelu a soulu v jej podaní dokázala nadchnúť. Shaynin spev nesiaha do zamatovo zafarbených nízkych tónov, typických pre hlasy väčšiny jej černošských kolegýň, odohráva sa predovšetkým vo vyšších hlasových polohách. Keď však príde rad na poriadne forte v astronomických výškach, Shayna je vo svojom živle. Hnacím motorom kapely je vynikajúci klavirista, hammonďák, spoluator a aranžér väčšiny skladieb a navyše i partner Shayne - David Cook. Jeho parádne hammondové sólo vo funky skladbe That’s What Love Will Make You Do od Jerrygo Garciu patrilo k vrcholom koncertu. Ak sa vám zdal basgitarista Nicholas D’Amato povedomý, nešlo len o náhodu. Pred rokom totižto hral v skupine Lizz Wright na jej bratislavskom koncerte. Popri funk-soulovo nadupaných skladbách sa Shayna blysla i v nádhernej coververzi Faust Arp od skupiny Radiohead alebo vkusne prearanžovanej skladby Paper Bag od Fiony Apple.

Na rozdiel od finále dvoch predchádzajúcich ročníkov Open Jazz Festu som mal konečne pocit, že takto nejak môže kľudne končiť každý jazzový festival.

Titulné foto: Peter Ťapaj a Zuzana Dohnalová