Americká skupina Oregon nie je v našich zemepisných šírkach neznámou formáciou, o čom svedčí v poradí tretí koncert v Prahe v priebehu posledných piatich rokov. Zakladateľa kapely Ralpha Townera sme mohli zažiť v českej metropole aj na jeseň 2009, na vystúpení tria Towner-Muthspiel-Grigoryan v priestorov Divadla u Hasičů na Vinohradech. Sem sa vracia znova 25.marca 2014 v rámci jazzového festival Jazz Meets World, s legendárnym zoskupením Oregon.
Predzvesťou mimoriadneho hudobného zážitku bol už pol hodinu pred predstavenim plný foyer jazzových nadšencov. Pri pohľade na netrpezlivý dav fanúšikov bolo viac než jasné, že skupinu si dobre pamatajú ešte z čias jej najväčšej slávy, z raných 80-tych rokov, kedy kvartet prerazil na svetovú hudobnú scénu nezvyčajnou kombináciou jazzu, komornej klasiky, new age a ďalších nedefinovateľných štýlov. Výbušnou zmesou, ktorá oslovila priaznivcov viacerých hudobných žánrov.
Koncertné turné sa nieslo v znamení posledného albumu skupiny - The Family Tree. Album kapela nahrala v aktuálnej zostave, fungujúcej už od roku 1996, kedy do skupiny nastúpil bubeník a perkusionista Mark Walker, teda v zostave, v ktorej v tom istom roku skupina dosiahla najvyššie ocenenie od Indie Awards.
Komorné priestory divadla poskytli priestor pre dvojhodinové virtuózne predstavenie. Kapela predstavila prierez svojou tvorbou, od starých, rokmi preverených kompozícií po skladby z najnovšieho albumu The Family Tree. Napriek vyššiemu veku hráčov (nastarší člen skupiny Ralph Towner nar. 1940) podala skupina nadštandardný výkon nabitý nespútanou energiou šíriacou sa z pódia od prvých tónov až po posledný prídavok. Pri titulnej skladbe z predposledného albumu In Stride stačilo privrieť oči a v predstavách sa náhle objavili virtuózni inštrumentalisti, partia dynamických, hormónmi nadupaných dvadsiatnikov, ktorí predvádzajú strhujúci závod o zlatú olympijsku jazzovú medailu. Klobúk dolu, páni! Popri svojich náročne štrukturovaných kompozíciách, ktoré su typické pre väčšinu skladieb skupiny, hudobníci prekvapili improvizovaným vstupom, ktorý chvíľami, hlavne pričinením moderného elektrického zvuku klávesov charizmatického Ralpha, pripomínal skôr hudobnú poctu NASA. Príjemné spestrenie v poslednej tretine koncertu. Multiinštrumentalista Ralph Towner sa už od šiestich rokov učil hrať na trúbke, neskôr rozšíril záber o klávesové nástroje a gitaru. Najviac sa však preslávil hrou na akustickej gitare, predovšetkým 12-strunovej, ktorú používal predovšetkým v projektoch mimo skupiny Oregon. Ako prijemné osvieženie pôsobila hra na špeciálnej elektrickej gitare, ktorá podfarbila dve kompozície moderným dynamickým zvukom, nie tak typickým pre akustický Oregon, ako ho poznáme zo starších nahrávok.
Je pravdou, že zvuk kapely sa rokmi menil, predovšetkým striedaním hráčov rytmickej sekcie, ako aj občasnými zvukovými experimentami Ralpha Townera. Podstata zvuku skupiny však zostáva rokmi nezmenená – kvalitné kompozície, dominujúci akustický zvuk so silným basovým základom a predovšetkým výrazná éterická melodika prezentovaná virtuóznou hrou Paula McCandlessa.
Po takmer dvoch hodinách fenomenálneho zážitku si standing ovation nadšeného publika vyžiadalo dva prídavky. Najprv to bola ukľudňujúca skladba Anthem z albumu Oregon In Moscow, ktorý skupina nahrala v roku 1999 s moskovským symfonickým orchestrom a predstavuje klenot z prelomu 80/90-tych rokov. Na rozlúčku s Prahou skupina vybrala slávnu skladbu Witchi-Tai-To. Táto pôvodne indiánska pieseň sa vďaka rôznym úpravám od viacerých svetových jazzovych velikánov (predovšetkým famózneho Jana Garbareka, ktorý v r.1974 vydal rovnomenný album) stala slávnou aj vďaka Oregonu, ktorý ju preslávil zaradením do svojho základného repertoáru. Práve táto skladba málokedy chýba na ich koncerte.
Snáď jediným mínusom koncertu bol nie zrovna najlepší zvuk, predovšetkým neprirodzená farba nazvučenia Townerovej akustickej gitary, ktorá sa prejavovala predovšetkým v tichších pasážach. Majúc ešte v čerstvej pamäti koncert Oregonu v Lucerna music bare v roku 2012, hodnotím zvuk v divadle 3 hviezdičkami z 5-stupňovej škály. To však ešte stále neznamená, že ortodoxní audiofili by mali rezignovať a zostať len pri posluchu Oregonu na puristických aparatúrach vo svojich posluchových štúdiách.
Zostáva len dúfať, že pri priemernej frekvencii európskych turné, ktoré Oregon robí raz za rok a pol, ešte bude dosť príležitostí vidieť a počuť týchto neúnavných virtuózov v našich končinách.
Marián Pavlík
