Report: Nástrahy experimentovania Roberta Glaspera

Robert Glasper Experiment. Porgy & Bess, Viedeň, 12.04.2016

Postmoderna je charakteristická pluralizmom a syntetizujúcim prístupom k najrôznejším vplyvom vo sfére kultúry. Aj v hudbe je preto stále legitímne spájať žánre, modifikovať ich a teda posúvať ich hranice. Skladanie rôznorodých zvukových kvalít do kompozícii vymedzujúcich sa v širokom žánre „Neo-soulu“ a fúzie jazzu a hip-hopu však vôbec nie je také jednoduché akoby sa mohlo podľa úspechu, aký tento subžáner zaznamenáva, zdať.

Experiment Roberta Glaspera bazíruje na jeho úspešnom albume Black Radio (Blue Note, 2012). Tu zúročil svoje skúsenosti z R&B a spomínanými syntézami Hip-Hopu, Rapu a elektronických žánrov s Jazzom a spolu s rozsiahlou plejádou speváckych hviezd ako Erykah Badu, Shafiq Husayn, Bilal a inými, odštartoval veľmi úspešný projekt nesúci názov Experiment. Na Bratislavských Jazzových dňoch v roku 2011, teda ešte pred vydaním albumu Black Radio, za ktorý získal v roku 2013 Grammy ako najlepší R&B album, prezentoval tento svoj pokus s triom a dídžejom Jahi Sundanceom v pre mňa nesmierne rozpačitej forme. Z toho koncertu som nie len že nemal pocit inovatívnosti, teda predpokladu k tomu aby si niečo zaslúžilo niesť pomenovanie experiment, ale prišlo mi nepochopiteľné nakoľko nebol využitý potenciál žiadneho nástroja, vrátane gramofónov na DJ. pulte. Po tejto mojej skúsenosti a pár rokoch, kedy sa ale verejnosť v albumoch Black Radio a Black Radio 2 evidentne našla, prišiel Robert Glasper so svojim opäť „experimentom“ na turné do Európy, pri čom nevynechal ani Brno 11.04. a ani Viedenský klub Porgy & Bess 12.04.2016. Práve na tento koncert som sa rozhodol prísť a skoncovať s predsudkami voči Glasperovi a nechať sa upútať tak populárnym „Neo-soulom“ New Yorskej scény. Musím pri tom zdôrazniť, že tento žáner mám rád, čo bola vôbec moja motivácia navštíviť Porgy v ten večer.

Zmena v obsadení oproti „trpkému“ koncertu na BJD bola na poste dídžeja, toho vystriedal spevák a saxofonista Casey Benjamin. Trojka v podaní Robert Glasper – synthesizers; Derick Hodge – bass; Mark Colenburg – drums tak bola doplnená elementom, ktorý ako sa ukázalo, mal byť nositeľom toho experimentovania na poli multižánrovosti a zvukových možností. Tu musím však skonštatovať, že bez Casey Benjamina by bolo toto fusion trio mimoriadne muzikálnym telesom. Groove Dericka Hodgea a rytmická bravúra Marka Colenburga v podstate skvele ladia k melodickému cíteniu Roberta Glaspera, a tak aj pri opakujúcich sa krátkych sekvenciách boli hrané motívy chytľavo energické. Tým som aj vyslovil hodnotenie môjho druhého stretnutia s Glasperovym „experimentom“. To čo malo byť nové, experimentálne a hranice zaužívaného posúvajúce bolo nakoniec únavné, opakujúce sa a vykrádajúce vlastné myšlienky. Reč je teda práve o speve a saxofóne. Vtip mal byť v tom, že spev aj saxofón budú výrazne modulované a zároveň budú niesť hlavné motívy všetkých kompozícií. Podobný program je vhodný pri vokalistoch alebo inštrumentalistoch ktorých kvality celú kapelu v pozadí nechajú vyznieť ako kvalitný substrát pre vlastné rozkvitnutie. Žiaľ, vocoder v každej hláske a octaver na saxofóne sa opočúvajú pomerne rýchlo. Kým v prvej piesni hranie s moduláciou hlasu a oktávovým posunom na saxofóne bolo zaujímavé, s opakujúcim sa žartom, a to v každej piesni rovnakým spôsobom, pretože predsa len vocoder nie je zázračná krabička, som sa začínal čoraz viac tešiť na pasáže v ktorých tam bude tohto „experimentu“ menej.

Práca s vocoderom u Casey Benjamina jednoducho nebola tou čerešničkou na torte, tým správnym vygradovaním ako u Zawinula, keď nahnutý nad svoj futuristický rad klávesov v rytmickej smršti Syndikátu zanôtil pár úsmevne poohýbaných slov. Dokonca, a to je už čo povedať, to nebolo ani len na technickej úrovni diskotéky Daft Punku či Giorga Morodera. Ak chcel Glasper v tomto smere experimentovať tak si rovno mohol na pomoc zobrať dvoch, za robotov prezlečených Francúzov. Aby toho nebolo málo, saxofón cez oktáver tiež nie je nijak zvláštna novinka. Guillaume Perret a jeho Electric Epic stvára s týmto dychovým nástrojom cez efekt podstatne živelnejšie a zvukovo zaujímavejšie kúsky. Aj tak som sa ale snažil zahĺbiť sa do hudby ktorá bola v ten večer v Porgy produkovaná. Mnohé momenty boli zaujímavé, ale nadšenie publika som nezdieľal. Jeho popularita tu iste zohráva svoje a bravúrne sóla na bicích a klavíri, zas len podčiarkli paradox, ako to že to dokopy predsa len nefunguje tak ako má? Glasperove nahrávky sú jedna vec, produkované v najlepších štúdiách USA, s nápadom a množstvom personálnych možností, ale na koncertoch jeho experimentov to žiaľ nie je ani zďaleka ten najkvalitnejší „Neo-soul“. Keď som na koniec v prídavku a z opočúvaného vocodera dešifroval Nirvanu a Smells Like Teen Spirit, pobral som sa preč. Pri odchode som však skonštatoval, že to bolo aj tak lepšie ako vystúpenie na BJD.

PS: Na Glaspera ešte pôjdem, ale iba ak to bude jeho akustický projekt.

Text: Miroslav Haľák

Ilustračné foto: Martina Schneiderová, koncert Robert Glasper Experiment na JazzFesteBrno 2016