Recenzia CD: Horúca jazz fusion novinka od Victora Wootena
Hudba basgitaristu Victora Wootena je len ťažko zaraditeľná do jedného žánru. Hoci všetky jeho albumy spája nezameniteľný zvuk a výraz jeho basgitarových liniek a sól, žánrovo ide o hudbu veľmi rôznorodú a pestrú. Od sólo basgitary, cez fúziu jazzu a funku, až po prvky bluegrassu a muzikálu, so spevom či bez. U Wootena sme poslednú dobu zvyknutí na hudbu hravú, melodickú, ľúbivú, no skalní fanúšikovia určite budú vedieť zaloviť v pamäti a spomenúť si aj na jeho náročnejšie fusion nahrávky „Vital Tech Tones“ či „Extraction“. Sú to práve tieto teritória, kam sa štvorstrunový virtuóz vracia so svojím novým albumom „Trypnotyx“.
Wooten si do svojho nového projektu pozval svojich kolegov z aktuálneho svetového turné, bubeníka Dennisa Chambersa a saxofonistu Boba Franceschiniho (reportáž z ich bratislavského vystúpenia si môžete prečítať tu). Na návrat rytmiky Wooten-Chambers som sa obzvlášť tešil, jej účinkovanie na spomínamom staršom albume „Extraction“ (na gitare Greg Howe) patrí medzi mojich favoritov. Supertriu vypomáhajú ešte vokalista Varijashree Venugopal a „hlastrumenštalista“ Michael Winslow (nevyhnutne som si pripomenul Policajnú akadémiu). Po prvom vypočutí som mohol s radosťou konštatovať, že táto zostava má na svedomí zrejme najjazzovejší a poslucháčsky najnáročnejší basgitaristov počin za posledné desaťročie.
V krátkom intre vás privíta hlas oznamujúci vzlet lietadla s kapitánom Victorom Wootenom a jeho kopilotmi na palube. Album je koncipovaný ako let, na ktorého konci vás čaká úspešné pristátie vo forme krátkeho outra, ako aj interlude znázorňujúci priblíženie sa k cieľovému letisku s jednoduchým, no silným komentárom k súčasnému stavu svetového politicko-spoločenského diania a o mierovej sile hudby. Výrazne oceňujem prítomnosť tohto prvku, ktorý v žiadnom prípade nie je redundantný. Je výraznou pridanou hodnotou, ak hudba (vrátane inštrumentálneho jazzu) nejakým spôsobom reflektuje, odráža a komentuje realitu, v ktorej vznikla.
Album znie dravo a živo. Chambersove bubny sú mocné a prierazné, Wootenova basa je agresívna a správne analógovo nabudená (viac ako možno doteraz bývalo zvykom), saxofónu nadelili štedrý, miestami až štadiónový reverb. Počúvanie evokuje omnoho koncertnejší dojem ako predošlé Wootenove nahrávky. Skladbám sa tento šat náramne hodí, presný aranžmán dal prednosť expresií, improvizácií a autentickej komunikácií a súhre hudobníkov v reálnom čase. Koncept „call and response“ je tu citeľný.
Kapela otvára hru nekompromisným unizónom, po ktorom nasleduje efektná predstavovačka jednotlivých hudobníkov za prítomnosti šesťnástinového ostinato arpeggia. Ústrednú tému „Dc10“ sprevádza výrazná legato melódia pod groovom s pútavo mätúcim rytmickým zadelením. Nasledujú improvizované pasáže obohatené elektrizujúcimi perkusívnymi a turntable efektami. Úvodné explozívne fusion vystriedajú typicky wootenovské rýchlé funkové groovy v „Liz & Opie“ a „Funky D“ (featuring funkové pokriky a la James Brown). Rýdzo jazzový exkurz potom zabezpečuje Franceschiniho kompozícia „On The 13th Floor“.
Trio ansámbel saxofón, basa, bicie patrí do kategórie problematických. Neexistencia harmonického nástroja (klavír, gitara) totiž stavia skladateľov i interpretov pred neľahkú úlohu kompozíciu rozumne vyplniť, udržať jednotlivé party pohromade a zároveň nenudiť. Triu sa to v tomto prípade podarilo znamenito, samozrejme vďaka virtuozite nielen jeho štvorstrunového lídra (ktorý častokrát úlohu harmonického nástroja supluje vďaka svojej unikátnej hernej technike), ale aj vďaka objemnému koncertnému zvuku nahrávky, či kompaktnými rytmami, kde k plnej poslucháčskej spokojnosti stačia pasáže dua basy a bubnov. Zaujímavým obohatením je občasná kombinácia programovaných elektrických a živých akustických bicí. O podporu šírky, dynamickosti a farebnej bohatosti nahrávky sa starajú klávesové pady. Bonusom je bezpražcová basa v baladickejšie ladených skladbách a Franceschiniho ľudským hlasom sketujúci saxofón.
Victor Wooten sa vydal cestou koncertnejšieho, surovejšieho, jazzovejšieho fusion plného vynikajúcej muzikantskej súhry, bleskových unizón, či groovov s energiou oscilujúcou vnútri trojuholníka jazzu, funku a rocku. „Trypnotyx“ výborne zachytáva atmosféru koncertov basgitaristového súčasného tria a je pre všetkých, ktorí by si ju radi pripomenuli, alebo si prosto radi vypočujú hudobný rozhovor troch špičkových inštrumentalistov.
Galéria
