Recenzia CD: Al Di Meola v gitarovom elysiu
Písať o tom ako a prečo je Al Di Meola dobrý na gitare by bolo tak na knihu. Američan s talianskymi koreňmi už od 70-tych rokov žiari medzi jazz-rockovými gitaristami, či už to bolo s Chickom Coreom a jeho Return to Forever, v legendárnom triu s Pacom de Luciom a Johnom McLaughlinom alebo na bohatej sólovej dráhe. Di Meola vždy uchvacoval poslucháčov vybrúsenou technikou, hispánskym temperamentom a rockovou dramatickosťou, ktorou sa odlišoval od tradičnejšie ladených jazzových hráčov. Čo ho však drží na vrchole, nie sú spomienky na minulé dekády, ale je jeho neustála posadnutosť svojou hrou, ktorá mu ani v roku 2015 nedá spať. Len niekoľko mesiacov po vydaní úspešného albumu All Your Life, na ktorom gitarista vzdával holt The Beatles, prichádza ďalší album, tentokrát plne autorský s názvom Elysium.
Al Di Meola na svojich posledných albumoch akoby uberal na plyne a miesto toho sa čoraz viacej ponáral do štúdia svojej techniky a hudobnej invencie. Dlhoročný hudobný i osobnostný rast ho priviedol k pomyselnému tvorivému elysiu, ktoré zhudobňuje na svojej novinke. Album je doslova gitarovým rajom, Di Meola totiž zvolil netradičné obsadenie, v ktorom žiaria práve jeho party. Elektrická gitara, 12-strunná, nylonové struny, všetko nahrané majstrom a umne navrstvené na sebe, pod tým trojica klávesistov - Barry Miles, Philippe Saisse, Mario Parmisano, maďarský bubeník Péter Kaszás a indický perkusionista Rhani Krija. Zvláštne poskladaná formácia bez basgitary však funguje skvele a v štrnástich mýticky pomenovaných autorských skladbách vytára hlbokú harmonicko-rytmickú kulisu, na ktorej sa voľne pohybujú všetky Di Meolové gitary.
Bohatá perkusívna rytmika a prevzdušnené klávesové plochy dofarbujúce Di Meolovu výbušnú exoticky znejúcu melodiku od začiatku nesú etno-jazzový nádych, populárny medzi dnešnými poslucháčmi. Úvodná ´Adour´ je ešte len príjemným introm, no potom už nasleduje dlhý tok gitarových liniek v rôznych tempách a náladách s nečakanými, no efektnými prechodmi a kontrastmi. V ´Cascade´ znejú španielske motívy a rytmy na nylonových strunách, v ´Babylon´ Di Meola zase spomína na svoje rockovejšie alter-ego so zemitými kilami a rýchlymi behmi. Jednýmí z najlepších momentov na albume sú aj titulná ´Elysium´ so svojou ľahkou krásnou etno témou a až relaxačnou náladou či následná dramatická ´Amanjena´ postavená na naliehavom klavírnom ostináte v base a dravej gitare nad ním. V dvojdielnej skladbe ´Etcetera´ či v ´Stephanie´ gitary zjemnia do romantických balád, v predposlednej ´Monsters´ zase Di Meola detailne študuje svoju španielku skoro až na hraniciach s komornou hudbou. Album až do konca srší hudobnými nápadmi v latinských rytmoch, premyslenými kontrastmi a vzrušujúcou melodikou.
O samotnej gitarovej hre by sa dalo napísať veľa. Di Meola kontroluje každý jeden detail svojej hry. Jeho timing, vedenie melódie, frázovanie a celková štruktúra navrstvených gitarových partov sú skvelé, vždy iné a pritom stále dimeolovský originál. Čo je však najdôležitejšie, že i keď sa povznesieme nad technický aspekt, je tu album plný pozitívnej, emocionálne silnej a jasnej, príjemne počúvateľnej hudby. Navyše album má onú drámu a latinskú vášeň, ktorá prebíja Di Meolovu hudbu ďaleko za hranice jazzovej scény. A vôbec trebárs nevadí, že ostatní členovia kapely sa nedostali k nejakým sólam, nakoľko Di Meola má svojimi gitarami vždy čo povedať.
O kvalitách tohto výnimočného hudobníka a priekopníka jazz-rockovej gitary sa bude môcť Slovač presvedčiť už zajtra, v utorok 9.6. Al Di Meola totiž vystúpi v bratislavskej Starej Tržnici v rámci svojho turné Beatles and More.
Miro Bachura
