Pre tých, ktorí chcú vedieť čo sa počas BJD dialo v Porgy

Aby sa predišlo nedorozumeniam musím hneď na úvod dodať, že som veľkým fanúšikom Bratislavských jazzových dní o čom svedčia aj časté reminiscencie na účinkujúcich nášho najväčšieho jazzového festivalu pri mojich reportážach. Tento rok som však vplyvom rôznych okolností uprednostnil konkurenčnú ponuku v Porgy, ktorá bola lákavou alternatívou k tomu čo sa dialo v Bratislave.

Yellowjackets (20.11. Porgy&Bess, Viedeň)

Títo velikáni fusion majú po vyše 30 rokoch aktívneho nahrávania a koncertovania stále dostatok energie produkovať kvalitnú hudbu, ale aj sebavedomia kriticky zhodnocovať to čo sa im podarilo na 22 štúdiových albumoch. Bilancovaním by sa dala označiť myšlienka plynúca poslednou nahrávkou Cohearance (Mack Avenue Records, 2016). Album s ktorým Yellowjackets aktuálne koncertujú a ktorý tvorí aj väčšinu ich playlistu síce ponúka pohľad do kuchyne tradičnejšieho fusion, inšpirovaného vplyvmi ethno a world music a vystavaného na smooth zvuku saxofonistu Boba Mintzera, nie je však predvídateľný. Russell Ferrante (keyboards, piano) nie je typom klaviristu ktorý by ustrnul v jedinej polohe napríklad syntetizátorového čarovania a s rovnakou precíznosťou s akou vytvára elektronické plochy hravých harmónií servíruje aj akustické porcie swingujúcich príchutí. Práve táto oscilácia zvukov je pre Yellowjackets charakteristická a posúva ich hudbu od klasifikácie bežného fusion k svojskému soundu, v ktorom poslucháč rozoznáva rukopis „žltých kabátov“, či už je autorom kompozície Russell Ferrante alebo Bob Mintzer. O rytmický základ bicích sa už od roku 1986 stará Will Kennedy. S príznačnou technikou bez prekríženia rúk medzi snare drum a hi-hat je Will groovujúcou oporou Ferranteho a Mintzerovej hudobnej štruktúry. Jeho svojský výraz tkvie práve v práci s malým bubnom, ktorý má v sete 2 krát a hoci aj sám kompozične prispieva do tvorivého procesu zostáva hudobný celok tejto kapely konzistentný, ale nie jednotvárny. Kým v roku 1996 hrali Yellowjackets na BJD s Jimmy Haslipom na basovej gitare, posledný album je na tomto poste Dane Alderson z Austrálie. Musím priznať, že Haslipova basa bola pre mňa rovnako určujúca charakter tejto kapely a tak na novú, no pri tom nie príliš veľmi odlišnú hru som si musel počas koncertu zvykať. Ak si odmyslím horší zvuk na balkóne Porgy (kde basa bola takmer nepočuteľná) musím skonštatovať, že od mojej obľúbenej kapely som očakával o čosi viac. Možno to bolo prehnaným očakávaním, alebo iba horším zvukom, žiaľ energia plynúca z vystúpenia sa mi nezdala byť adekvátna bohatej histórii a kvalite hudby akou nás „žlté kabáty“ poctivo zásobujú.

Shai Maestro trio (21.11. Porgy&Bess, Viedeň)

Ak mi v predošlom koncerte chýbala energia a čosi čo možno považovať za pridanú hodnotu živého koncertu tak potom to neurčité fluidum rozdávala izraelsko-americká formácia plnými priehrštiami. Vystúpenie klaviristu Shai Maestra sa ani nedá hodnotiť nezainteresovane, nestranne alebo objektívne, k tomu je jeho hudba až príliš osobná, citová a dialogická. Všetko môže ísť bokom, dokonca aj tieň Avishai Cohena je minulosťou ak sa necháte strhnúť autentickou zanietenosťou pre hudbu aká opanovala pódium Porgy pri prvých tónoch a taktoch tohto tria. Pri tom sa kompozície Shai Maestra ani náhodou neorientujú na mainstreamové publikum, nie sú „jednoduché“ ani baladicky „ľúbivé“, no aj napriek tomu im prepadnete. Uhrančivosti z akou každý tento hudobný umelec ponúka svoj vlastný príbeh v dramaturgii voľne sa prelínajúcich kompozícií predošlých albumov je ťažko vzdorovať. Zvukomalebné ostináta striedajú expresívnejšie explózie a to všetko v kostre rovnako poetickej rytmiky (Ziv Ravitz - bicie, Jorge Roeder – kontrabas). Ziv Ravitz (ktorý nahrával aj tu recenzovaný album Szymona Mika v Hevhétii) ponorený do nálady aká opanovala celý klub dokonca aj v pasážach kedy ticho načúval improvizačnému plynutiu svojich kolegov tvoril s nimi jeden celok. Vystihnúť ducha koncertu by pre mňa znamenalo použiť oxymoron expresívna kontemplácia. Nie príliš hĺbavý ale ani explozívny, nie príliš programový ale ani neviazane experimentálny, jednoznačne však pôsobivý.

Určite by som privítal viac citlivej melodiky ktorá sa zavše vynorila z improvizačných dialógov ako hrejivý slnečný lúč a upozornila na skladateľskú kvalitu tria. ale aj napriek tomu som celé vystúpenie s radosťou a obdivom absorboval. A tak mi nedá nevyužiť núkajúce sa prirovnanie a konštatovať: Maestro bol majstrovký.

Bill Frisell „When you wish upon a star“ feat. Petra Haden (23.11. Porgy&Bess, Viedeň)

Keď v rokoch 1980 a 1985 nahral Emil Viklický s americkým triom Frissel – Driscoll - Johnson albumy Okno a Dveře, bolo to na pomery vtedajšieho Česko-slovenského Jazzu určite vzácnejšie než dnes. Hlavne sa vtedy ešte nedalo predpovedať či vôbec niekto z Emilových spoluhráčov získa a udrží si celosvetové renomé. Dnes vieme, že veľkým menom svetovej Jazzovej scény je Bill Frisell. Práve tento gitarista predstavil Viedenskému publiku svoj aktuálny projekt s názvom When you wish upon a star. Na tomto albume sa Frisell zaoberá hudobnými motívmi z dnes už klasických filmov a televíznych sérií. Všetky novo interpretované melódie tohto albumu sú pre poslucháča neodmysliteľne spojené s ich filmovým vizuálom a tak vzniká zaujímavý moment narúšania zaužívaných predstáv a  prekvapivých situácií redefinujúci komplexnosť formy filmovej hudby. Sú medzi nimi aj tak príznačné melódie ako napríklad z chronicky známych seriálov ako Bonanza, či z Hitchcockovho Psycha. Sám Frisell je pri tom autorom hudby k filmom ako Finding Forrester a The million Dollar Hotel.

Spolu so speváčkou Petrou Haden, kontrabasistom Thomasom Morganom, a bubeníkom Rudy Roystonom ponúkajú nie len na nahrávke ale aj v živom vystúpení motívy z To Kill a Mockingbird (1962), The Shadow of Your Smile z filmu The Sandpiper (1965), legendárnu Morriconeho kompozíciu z Vtedy na Západe (1968), alebo Moon River z filmu Raňajky u Tiffanyho (1961). Opovážlivé je siahať na klasické skladby filmovej histórie, Frissel im však pri plnej vážnosti vkladá punc osobitého šarmu. Ten spočíva v prozaickej forme komponovania akou sa uberajú aj jeho posledné albumy z vydavateľstva Okeh Records Big Sur (2013) a Guitar in the Space Age (2014). Tak v autorských ako aj prevzatých a preštylizovaných kompozíciách sa Frisell snaží modelovať hudobné príbehy. Dramatizáciou zvolených prostriedkov ale aj koncepčnou nadväznosťou definuje zaujímavé a nepochybne inovatívne tvary medzižánrovej hudby v ktorej svoje miesto má aj Jazz. Na koncerte v Porgy to bol pekný príklad práce so známymi motívmi v možno prekvapivých situáciách a obmenách.

Hoci boli koncerty v Porgy veľmi zaujímavé a návštevu koncertov týchto interpretov môžem len odporučiť nedá mi neporovnať atmosféru s BJD. Tá je totiž nenahraditeľná, nie že by Porgy svojou útulnosťou nebolo príťažlivé, Jazzáky ale majú svoju špecifickú auru, ktorá je možno čitateľná iba verným návštevníkom. Je to však to napätie vo vzduchu pred otvorením sály a mierne unavené vydýchnutie a zhodnotenie večera po skončení posledného koncertu večera, stretnutie známych v rade na toaletu, pri CD alebo pred bufetom, tie isté tváre sediace okolo mňa rok čo rok, príhovory Petra Lipu atď, a to všetko mi napriek všetkým výhodám a kvalitám Porgy bude žiaľ tento rok chýbať. 

Text a fotografie: Miroslav Haľák / halak.miro@gmail.com