Z pohľadu slovenských jazzových hudobníkov (i fanúšikov) sa ako „zasľúbená krajina jazzmanov“ javí susedné Poľsko. Mladí umelci tam majú možnosť výberu z viacerých hudobných učilíšť a škôl vyššieho typu s jazzovou špecializáciou, nehovoriac o množstve klubov a festivalov so živou fungujúcou dramaturgiou. A pokiaľ spomenieme aj desiatku letných jazzových workshopov a tvorivých dielní, vedených špičkovými domácimi i zahraničnými lektormi, množstvo jazzových festivalov, hudobných vydavateľstiev s bohatou produkciou jazzových nahrávok (viac ako dvesto albumov poľského jazzu ročne), pravidelné jazzové koncerty v rámci programov Poľskej televízie, každodenné relácie s jazzovou tématikou v rámci Poľského rozhlasu, reprezentatívne magazíny Jazz Forum a JazzPRESS…
Nezabúdajme ani na fenomén medzigeneračných stretov, ktoré v našich končinách nemajú obdobu. Väčšina poľských jazzových pionierov systematicky vychováva jazzový dorast „adoptovaním si“ sľubných mladých umelcov. Ťažko by sme dnes medzi výraznými reprezentantmi strednej generácie nachádzali „samorasty“, pretože Leszek Możdżer si svoje učňovské roky „odkrútil“ u Zbigniewa Namysłowského, Piotr Wyleżoł dlhodobo pôsobil po boku Janusza Muniaka a Jarka Śmietanu a trio klaviristu Marcina Wasilewského doslovne „vychovával“ legendárny Tomasz Stańko. Popri muzikantských zručnostiach takto mladí hudobníci získavajú kontakt s reálnym koncertným životom a začleňujú sa do fungujúceho hudobného organizmu. „Bola to obrovská škola, najmä čo sa týka koncertného hrania,“ spomenul mi pred niekoľkými rokmi klavirista Piotr Wyleżoł. „Nijaké školské cvičenia ani kapely sa nevyrovnajú priamej konfrontácii so scénou, navyše hneď profesionálnou. Nehovoriac o tom, ako ti podobné hranie dokáže zdvihnúť sebavedomie: Muniak alebo Śmietana sú v rámci poľskej scény vnímaní ako velikáni a keď sa mladý človek postavil vedľa nich na pódium, cítil sa, akoby k nim patril. Odrazu to nebola len zábava či konkurz, ale reálny život: teraz musím vystúpiť na scénu a zahrať ľudom, ktorí prišli na koncert. To bol najsilnejší pocit, aký si z tej doby pamätám. Samozrejme, prítomnosť majstrov bola citeľná a dnes ťažko uveriť, že sme v Muniakovom krakovskom klube hrávali každý štvrtok, piatok i sobotu a vždy sme išli naplno. Dobrý učiteľ musí vyžadovať veľa, aj keď neraz zohráva úlohu aj stres. Samozrejme, že nie vždy sa mi to ‚štvanie‘ páčilo, ale po rokoch som to ocenil – byť neustále pod tlakom malo pre mňa v tom období obrovský význam.“
Príkladom umelcov dlhodobo pracujúcich na kryštalizácii vlastného jazyka sú klavírne triá Marcina Wasilewského, Piotra Wyleżoła a Michała Tokaja, ktoré dosiahli úspech na medzinárodných fórach. Členovia tria Marcina Wasilewského dostali po troch albumoch s Tomaszom Stańkom možnosť realizácie vlastných projektov pre vydavateľstvo ECM, nahrávka tria Piotra Wyleżoła bola súčasťou prestížnej edície Fresh Sound New Talent a v modernej mainstreamovej tradícii ukotvené trio Michała Tokaja sa stalo rytmickou platformou pre domácich (Piotr Baron) i svetových (Bennie Maupin) umelcov. Voľnejší prístup k štandardným rytmickým a harmonickým platformám charakterizuje hru klaviristu Marcina Wasilewského (1975). Obdivuhodná je už len skutočnosť, že štyridsaťdeväťročný umelec pracuje na jednoliatosti svojho tria v nezmenenej zostave už tri desaťročia!
Wasilewski sa netají, že jazz vnímal odmalička ako prirodzenú súčasť svojho sveta a ako životný zlom uvádza prvú návštevu festivalu Jazz Jamboree v roku 1989, po boku budúceho spoluhráča, kontrabasistu Sławomira Kurkiewicza. Varšavský festival – manifest slobody v ešte stále napätej krajine generála Jaruzelského, ale i disidenta Wałęsu, zasiahol oboch študentov klasickej hudby tak výraznou energiou a atmosférou, že ho obaja uvádzajú ako jasný moment „obrátenia sa“. Nastávajúce roky potom nazývajú obdobím intenzívneho spoznávania domáceho dedičstva, aktívnych účastí na letných workshopoch a logického napredovania. Simple Acoustic Trio vzniklo nasledujúci rok (1990) ako aktivita pätnásťročných (!) študentov Hudobnej školy v Koszaline a keď v roku 1993 nahradil pôvodného bubeníka Michał Miśkiewicz, syn saxofonistu Henryka Miśkiewicza, zrodila sa zostava tria, ktorá pretrvala do dnešných dní.
Wasilewského vízia bola natoľko markantná, že už v roku 1994 si trojicu vyhliadol legendárny trubkár Tomasz Stańko. „Zaujala ma ich umelecká zrelosť,“ spomína vo svojom biografickom knižnom rozhovore Desperado Stańko. „A tiež nadanie – v momente zahrali to, čo som po nich presne chcel. (...) Nepotrebovali radiť, ako majú hrať. V opačnom prípade by som ich neangažoval. (...) V dejinách poľského jazzu nenájdete podobné zoskupenie. Ako hudobníci ma každým dňom udivujú a robia neskutočné pokroky.“ Wasilewského počiatočný romantizujúci idióm naberal pod skúseným lídrom oslobodzujúce kontúry beztvarej pulzujúcej zvukovosti s výrazným harmonickým bohatstvom. Stańkov voľný prístup k hudobnému materiálu a abstraktnejším jazykom vyjadrovaná „otvorená hudba“ nesmierne poznamenali celú trojicu, ktorá recipročne vplývala na trubkárov návrat k podvedome prítomnej pulzácii.
Prvé pokusy Wasilewského ako lídra Simple Acoustic Tria sú zaznamenané na domácej značke Not Two, sedem nasledujúcich albumov – už pod hlavičkou Marcin Wasilewski Trio – patrí do zlatého fondu katalógu prestížneho mníchovského vydavateľstva ECM. Trio Marcina Wasilewského sa tam objavuje na trojici Stańkových albumov („Soul of Things“, 2002, „Suspended Night“, 2004 a „Lontano“, 2006), na autorských triových albumoch („Trio“, 2005, „January“, 2008, „Faithful“, 2011, „Live“, 2018 a najnovšom „En attendant“, 2022) a tiež na dvojici albumov „Spark of Life“ (2014) a „Arctic Riff“ (2020), na ktorých hosťujú saxofonisti Joakim Milder a Joe Lovano. Vnútorná a emotívna komunikácia trojice, ktorá dospela do stupňa mimoriadnej empatie, prebieha akoby „pod povrchom“. Albumy i koncerty tria sú kompaktnými uzavretými celkami s niekoľkými kulminujúcimi vrcholmi. Okrem Wasilewského autorských snových impresií (zväčša otvárajú a uzatvárajú albumy), v ktorých poslucháč s napätím očakáva moment vynorenia sa Stańkovej zastretej trúbky, sa na albumoch objavujú prevzaté témy excerpujúce skôr timbrové nuansy ako zaužívané melodicko-harmonické komponenty. Nadšené odozvy na albumy vrcholili sériou amerických klubových turné a ďalšou spoluprácou s európskou muzikantskou špičkou (Jan Garbarek, John Surman, Mathias Eick, Manu Katché). Objavnosť a na druhej strane konvencia v línii Keitha Jarretta zaručujú Wasilewského projektom naďalej oslavné reakcie, ako aj opatrnejšie hodnotenia.
Autor: Peter Motyčka
