Keď sa spomenie Francúzsko, jazz a trúbka v jednej vete, asociujem automaticky dve mená - a síce Erik Truffaz a Ibrahim Maalouf. Odkedy mi bola ale k recenzovaniu doručená zásielka s CD od hudobníka, vystupujúceho pod menom „daoud“, pribudol do tohto zoznamu definitívne aj on ako tretí do radu. Som si pri tom plne vedomý trúfalosti radiť k týmto géniom dychového nástroja niekoho ďalšieho, ale som ochotný niesť za túto moju opovážlivosť zodpovednosť a zároveň sa aspoň pár bodmi pokúsim toto tvrdenie vyargumentovať.
Po prvé: od Truffaza, cez Maaloufa po daouda je možné vystopovať konzistentnú líniu zvuku a práce s harmóniou. Tento vývoj je fascinujúco konvergentný a osciluje práve v tónoch tohto inšpiratívneho hudobníka. Jeho štýl je kreatívne ambivalentný, od čistých motívov, experimentálnych úletov, až po teatrálne opulentné plochy. To všetko však nachádzame už aj pri prvých dvoch zmienených autoritách. Daoud do toho celého zabávania sa s nástrojom a dobrodružného ohmatávania bariér komponovania trúbkou a pre trúbku, pridáva ešte viac drzosti. Samozrejme si uvedomuje, že bude s týmito dvoma ambasádormi francúzskeho jazzu porovnávaný a zrejme aj preto servíruje na albume "Good Boy" tak bezočivo eklektický materiál, ktorý prvú aj druhú autoritu výdatne dekonštruuje, rekonfiguruje do nových celkov, aby ho následne defragmentoval do desiatky nadmieru moderných skladieb.
Po druhé: to DNA francúzskej školy je nesporné. Hip-hop, trip-hop, funky, house a techno, ale aj severoafrická a orientálna tradícia, či šansónová letargia sú vpletené do molekulových spojení, aby z nich vzniklo tkanivo životaschopných hudobných organizmov. Parížske jazzové kluby sú v noci ich prirodzeným habitátom. Daoud je skvelým príkladom, ako môže vyzerať evolúcia nejakej tradície, kedy sa DNA v každej generácii mení. Tá pôvodná informačná sekvencia síce zostala, ale jej finálna podoba, vypĺňajúca prostredia nezabudnuteľných večerov pod Eifelovkou, je však unikátna, autorsky špecifická a čo je najdôležitejšie, perspektívna.
Po tretie: mnohé inšpirácie je možné vyčerpať a mnohé tradície a impulzy sa stávajú vyprázdnenými formami, generovanými iba zo zotrvačnosti v atmosfére konformnej maniery. Tento doteraz spomínaný francúzsky jazzový trend sa daoudovi podarilo bravúrne priznať, ale bez toho aby zostal poplatný pohodlnej móde. Je nesmierne zábavne počúvať s akým sebavedomím píše jeho kvinteto (daoud: trúbka, Etienne Manchon: klavír, Rhodes, klávesové nástroje, Hammond B3, Guillaume Prévost: bicie nástroje, Félix Robin: vibrafón, Louis Navarro: kontrabas) na tomto albume nové kapitoly tejto tradície bez toho, aby išlo len o zanedbateľnú epizódu vývoja, ale s nárokom inovatívnosti a potentnej energie plodiacej skvelú hudbu.
Doteraz ide o môj osobný vrchol albumov roku 2024. Uvidíme, či sa mi dostane do rúk (alebo lepšie povedané do uší) v tejto sezóne ešte niečo lepšie.
PS: Aj videoklip stojí za to!!!
Autor: Miroslav Haľák
