Nórske elektrické hladiny - Jaga Jazzist v Porgy&Bess.

10.november 2015, Porgy&Bess, Viedeň

V rámci európskeho turné Jaga Jazzist a ich zastávkach po metropolách strednej Európy (11.11.2015 - Lucerna Music Bar, Praha; 12.11 - Ateliér Babylon, Bratislava; 13.11 - A38, Budapešť) mali fanúšikovia tejto nórskej experimentálnej elektro-jazzovej formácie možnosť vidieť ich aj vo viedenskom klube Porgy&Bess.

Početnej skupine prívržencov a pravidelných „odberateľov“ nahrávok londýnskeho vydavateľstva Ninja Tune Records, ktorú už ťažko nazvať subkultúrnou, sú projekty The Cinematic Orchestra, Bonobo, Kid Koala či The Herbaliser dôverne známe. Aj Jaga Jazzist, ktorá patrí do výkladnej skrine tohto vydavateľstva, ťaží zo svojej globálnej poslucháčskej základne a pomerne suverénne sa pohybuje na módnej scéne alternatívnej odnože fúzie jazzu, rocku, popu a worldmusic. Nech už je pri tom „alternatíva“ akokoľvek kontaminovaná klišé frázami o modernosti a hľadaní neprebádaných hudobných území, ešte stále ale ide o výraz možnosti inej voľby. Preto aj cesta ktorá čo i len zľahka míňa absolútnu závislosť hudobníka od inžinierskeho nastavenia škály zvukov a softvérových limitov na elektronike DJských pultov, je dôkazom komplexnejšieho uvažovania o hudbe a jej možnostiach. Jaga Jazzist tej elektroniky však nepoužívajú málo, predsa len 9 syntezátorov rozdelených na osem hráčov, z toho ale dvaja hrajú iba na dychové nástroje, a asi tri tucty efektových „krabičiek“ nie je práve itinerárom akustického okteta. Aj napriek tomu je Jaga Jazzist charakteristická istým, nazvime to „akustickým korením“ vo veľkom hrnci všetkých tých chytľavých moogov, arpov, jupiterov a iných „synth.“ zvukov. Na elektronických vlnách analógového ale aj digitálneho pôvodu sa tak vznáša melodický vibrafón Andresa Mjøsa, refrény dychovej a vokálnej sekcie Martina Hornvetha, Line Hornvethovej a Erika Johannessena, či len harmonicky taktujúca gitara Marcusa Forsgrena.

Vráťme sa však k zamysleniu o komplexnom uvažovaní v elektronickej hudbe 21. storočia. Je veľkým umením aby sa na vábivých vlnách aranžovanej elektroniky tie bárky akustických zvukov nepotopili ale plávali v ladných formáciách v ústrety spokojnosti poslucháča. Jaga Jazzist v priebehu ich 20 ročnej existencie a po šiestich štúdiových albumoch (nerátajúc single, remixové vydania, či fantastickú živú nahrávku s Britskou filharmóniou, 2013) však nehľadajú jednoduchšiu cestu k poslucháčovi ukolísanom monotónnou hladinou ambientných kompozícii, ale zavše rozbúria hladinu s experimentom zvýrazňujúcim raz akustickú (A Livingroom Hush 2002) inokedy elektronickú stránku (One-Armed Bandit, 2010) ich hudby. Ich nový album „Starfire“ natočený v Los Angeles sa pri tom posúva na tejto škále až takmer do elektrickej zásuvky. Je spornou otázkou vkusu kto na tejto divokej rieke ešte porozumie niečomu bez digitálne naprogramovaného pôvodu. Vibrafón, flauty, gitaru, aj charakteristický basklarinet Larsa Hornvetha tu počujeme, otázkou však zostáva či im v tom spektre zvukov astrálneho žiarenia a stroboskopického kmitočtu aj uveríme. Rolf Thoman pre Jazz thing v súvislosti s týmto albumom hovorí o odvážnom posune smerom k úspechu. To predpokladá, že tomu všetkému nie len uveríme, ale že si v tej záplave zvukov aj s chuťou zaplávame.

A tu sa dostávame k podstate atmosféry a charakteru koncertu Jaga Jazzist v Porgy&Bess. V tomto klube s vychýrenou akustikou a ozvučením som sa zrazu utopil. Skúšal som rôzne miesta, uhly no v mieste posluchu to nebolo. Zvuky valiace sa z nástrojov okteta Jaga Jazzist sa jednoducho miesili do zhluku ťažko dešifrovateľných plôch. A aj tam kde na nahrávke dynamicky vystúpi do popredia citlivá linka fender piána zostala na koncerte len hlučná kulisa niečoho, čo má byť vo svojej podstate melodicky sofistikované. Nie je to však vinou nového albumu, do programu sú okrem Starfire zaradené aj kompozície z predošlých albumov (The Stix 2002, What we must 2005 aj One-Armed Bandit 2010). Pokúšal som sa vysvetliť si tú nepohodu pri hudbe ktorá má nesporný potenciál a jediné vysvetlenie ktoré ma napadá je, že to nie je hudba do takéhoto prostredia. Tá záplava zvukov jednoducho potrebuje miesto kadiaľ môže plynúť, najlepšie otvorené priestranstvo letného festivalu. Klub to jednoducho v danú chvíľu prerástlo, a to dokonca aj klub akým je Porgy&Bess, ktorý si bežne poradí s big bandmi, či funky orchestrami. Nórsky experimentátori však generujú inú formu zvukovej látky. Tá nie je založená na ekvilibristike sól ale na vrstvách zvukov prelínajúcich sa, vlniacich sa a ponúkajúcich podklad pre hlas bájnych sirén nútiacich zavrieť oči a nechať sa uniesť s vedomým nástrah. Ak tieto hlasy, tóny, zvuky a vrstvy sa zlievajú v jedno, nie je možné uveriť a ani porozumieť ich volaniu. Želám preto poslucháčom ďalších koncertov Jaga Jazzist dostatok priestoru (nie osobného, ale akustického) na ktorom sa budú môcť nechať unášať, namiesto toho aby sa márne snažili dešifrovať jednotlivé súčasti inak bohatých vrstiev zvukov týchto nórskych experimentátorov.   

Obsadenie:

Lars Horntveth: Tenor Sax, Baritone Sax, Soprano Sax, Clarinet, Bass Clarinet, Flute, Guitar, Piano, Keyboards, Programming, Lap Steel Guitar

Line Horntveth: Tuba, Flute, Percussion, Vocals

Martin Horntveth: Percussion, Drums, Programming

Andreas Mjøs: Guitar, Percussion, Glockenspiel, Marimba, Vibraphone

Even Ormestad: Bass, Percussion, Glockenspiel, Keyboards

Erik Johannessen: Trombone, Marxophone, Percussion, Vocals

Øystein Moen: Keyboards, Percussion

Marcus Forsgren: Guitar, Effects 

Playlist:   

1. Shinkansen    (Starfire, 2015)
2. Starfire           (Starfire, 2015)
3. Suomi Finland    (The Stix, 2002)
4. Big City Music    (Starfire, 2015)
5. Bananfluer Overalt   (One-Armed-Bandit, 2010)      
6. One-Armed-Bandit    (One-Armed-Bandit, 2010)
7. Oban  (Starfire, 2015)
8. Music Dance Drama!   (One-Armed-Bandit, 2010)
9. Touch of Evil    (One-Armed-Bandit, 2010)
10. Oslo skyline   (What we must, 2005)

text/foto: Miroslav Haľák