Samozrejme, nielen jazzom – na jedálnom lístku je toho neskutočne veľa a medzi jazzovými priaznivcami určite nájdeme množstvo fanúšikov blues: či už archaickejšieho country blues, rurálnejších odnoží chicagského blues, po množstvo bluesrockových fúzií. Osobne sa hlásim k prívržencom tohto „balzamu na uši i dušu“ a v mojej zbierke sa viaceré bluesové tituly nachádzajú hneď vedľa tých najjagavejších jazzových skvostov.
Bluesové albumy by si zaslúžili samostatný rozsiahlejší článok (a určite sa k tomu v budúcnosti vrátim): zatiaľ pripomeniem ako letnú ochutnávku aspoň trojicu bluesových titulov, po ktorých pokojne môžete siahnuť v hociktorej nočnej či dennej hodine.
Robert Johnson: „King of The Delta Blues Singers“ (Columbia 1998)
Johnsonove popevky (ale aj nenapodobiteľné gitarové riffy, ohýbané vokálne línie či slovné obraty) sú bibliou prakticky všetkých bluesmenov a sotvaktorý muzikant tak zásadným spôsobom ovplyvnil a poznamenal celú bluesovú a najmä rockovú scénu. A pritom bol Robert Leroy Johnson (1911–1938) neznámym potulným muzikantom prakticky nielen počas svojho krátkeho života, ale aj niekoľko desaťročí po svojej smrti. Keď však jeho piesne vytiahli v 70. rokoch na svetlo kapely Cream, Led Zeppelin či Rolling Stones, Johnsonov odkaz sa objavil v novom svetle.
Kompilácia ponúka nahrávky z júna 1937, keď Johnson počas jediného dňa nahral v primitívnom hotelovom štúdiu 16 nesmrteľných popevkov (medzi nimi aj Cross Road Blues, Walkin´ Blues či Traveling Riverside Blues). Aj po sto rokoch znalci tvrdia, že Robert Johnson bol najväčším bluesovým kráľom, hoci nám tu stihol zanechať len 29 piesní (tucet z nich ponúkol aj v alternatívnej verzii a všetky sa dostali na dvojalbum „The Complete Recordings“).
Muddy Waters: „His Best 1947 to 1955“ (Chess Records / MCA 2001)
Nemenej významným bluesovým apoštolom bol McKinley Morganfield, ktorého svet pozná pod umeleckým menom Muddy Waters (1913–1983). Johnsonov súčasník mal viac šťastia a z južanských plantáží sa presunul do priemyselného Chicaga, kde sa koncom 40. rokov preslávil aj vďaka úspešnému labelu Chess Records (vtedy ešte pod menom Aristocrat Records), pre ktorý nahral svoje najzásadnejšie piesne ako I Feel Like Going Home, Baby Please Don´t Go, I'm Your Hoochie Coochie Man, I Just Want To Make Love To You alebo Mannish Boy.
Všetky spomenuté sa nachádzajú na výberovom albume prezrádzajúcom, ako asi znelo Chicago v povojnových rokoch. Finesy, ktoré Muddy Waters predvádza na elektrickej gitare (s neodmysliteľným slideom na prste), prenáša aj do svojho naliehavého vokálu a naopak. Niektoré piesne zaznievajú len v duu s kontrabasom, niekedy sa k basovému bubnu („kopáku“) pripája fantastický Little Walter na ústnej harmonike, prípadne celá kapela.
R. L. Burnside: „Wish I Was in Heaven Sitting Down“ (Fat Possum Records 2000)
Objavenie chlapíka menom R. L. Burnside (1926–2005) bolo pre mňa zjavením! Súčasný bluesman, ktorý znie neuveriteľne sviežo, aktuálne a pritom vás svojimi piesňami úplne vtlačí do sedadla. Burnside nebol profesionálnym hudobníkom, živil sa kadejako (kvôli vražde strávil istý čas aj v preslávenej väznici Parchman Farm – vypočujte si jeho príbeh v záverečnej R. L.´s Story na albume).
Širšie okolie ho zaznamenalo až v 90. rokoch, keď začal nahrávať pre nezávislé mississippské vydavateľstvo Fat Possum Records. Tam do jeho autentického prejavu primiešavali množstvo súčasných ingrediencií (napríklad sampling či scratching) a vznikol skutočne originálny bluesový lektvar. Výsledok je natoľko presvedčivý, akoby dané zložky prináležali k blues odjakživa. Burnsideovi sa takto podarilo zanechať niekoľko vynikajúcich albumov a je zaujímavé, že prejav tohto bluesového harcovníka vyzrieval ako víno.
Autor: Peter Motyčka
