Počas dovolenkových mesiacoch väčšinou siahnu po knihe aj tí, čo k nej majú počas pracovného režimu ďaleko. V rámci Letného čítania ponúkneme ukážky z pozoruhodných knižných titulov, ktoré sú dostupné v slovenčine a ktoré by mali jazzoví priaznivci poznať. Prvou je kniha renomovaného amerického publicistu a hudobníka Billa Milkowského o živote a tvorbe mimoriadne talentovaného, ale zároveň prekliateho basgitarového revolucionára, Jaca Pastoriusa.
„Fascinujúce, impozantne podrobné a veľmi čítavé čítanie,“ vychválil knihu „JACO – Výnimočný a tragický príbeh Jaca Pastoriusa“ magazín Jazziz. „Táto kniha uvádza na pravú mieru všetko, čo vieme o fenomenálnom talente, neuveriteľnej tvorivosti a silnej ctižiadosti. Je suverénne najlepším svedectvom o velikánovi modernej basovej gitary a fusion,“ napísal časopis Musician.
Ako ukážku ponúkame časť kapitoly s názvom
Weather Report – „Synak, a hráš ty aj na basgitare?“
Jaco sa prvý raz stretol s Joeom Zawinulom niekedy začiatkom sedemdesiateho piateho. Došlo k tomu v Miami. Weather Report mali koncert v miamskom Gusman Theatre. Po zvukovej skúške stál Zawinul na rohu pred divadlom a vtedy k nemu prišlo „čudne oblečené vychudnuté decko s dlhými vlasmi“. Ich konverzácia prebiehala asi takto:
Jaco: „Tvoju muziku sledujem už od čias Cannonballa Adderleyho a milujem ju.“
Joe: „No a čo odo mňa chceš?“
Jaco: ,,Volám sa John Francis Pastorius III a som najlepší basgitarista na svete.“
Joe: „Choď do riti.“
Ale Jaco sa nedal odbiť a Joeovi sa jeho trúfalosť zapáčila. „Istým spôsobom mi pripomenul časy, keď som bol arogantný chalan. Keď som prišiel do Cannonballovej kapely, kamkoľvek som chodil, všade som rozprával, aký som úžasný.“ Joe si vypýtal demonahrávku. Na ďalšie ráno prišiel Jaco za ním do hotelovej izby s kazetou z koncertu Sullivanovej kapely v Lion's Share. Hoci sa maestrovi páčilo, čo počul, Jacovi vysvetlil, že Weather Report už má výborného basgitaristu - Alphonsa Johnsona. Jaco opustil hotel dosť sklesnutý, ale so Zawinulom ostal v kontakte a niekoľko ďalších mesiacov mu posielal listy a nahrávky z koncertov.
Joe si spomína, že ho v tých listoch obzvlášť zaujal Jacov rukopis. „Bol veľmi ozdobný, nádherný. Ako Mozartove partitúry. A páčilo sa mi aj čo písal. Zdalo sa, že je to bystrý chalan, ktorý je do hudby vážne zažraný.“ Jaco sa počas nahrávania debutu v New Yorku opovážlivo skontaktoval s viacerými obľúbenými muzikantmi, aby im ohlásil príchod do mesta. „Jaco bol značne asertívny,“ hovorí gitarista John Abercrombie. „Jednoducho chodil a klopal ľuďom na dvere. Bol v dome Keitha Jarretta a hral mu na basu. Bol v dome Tonyho Williamsa. Zašiel do Woodstocku a stretol sa s Jackom DeJohnettom. Jednoducho ho nebolo možné odbiť. Sústavne túžil po jamovaní. Prišiel ku mne do bytu a zopár hodín sme spolu hrali. Vzájomne sme na seba revali nástrojmi.“
Huslista Michal Urbaniak si spomína, že niekedy v tom čase mu Jaca predstavil Alan Pepper, majiteľ klubu Bottom Line. „Raz večer som prišiel do klubu a Alan mi povedal: 'Chcem ta zoznámiť s týmto chalanom z Floridy. Je to vážne skvelý basgitarista.' Jaco sedel so svojou basou v publiku. Zhovárali sme sa a po koncerte išiel so mnou do môjho bytu na 57. ulici. Dopadlo to tak, že u mňa spal na gauči asi týždeň.“
V tom období Jaco viackrát navštívil svojho otca vo Filadelfii. Medzi inými tam vyhľadal aj slávneho gitaristu Pata Martina. Zahrali si spolu niekoľko nezáväzných jamov, ale nezachovala sa žiadna nahrávka.
V januári 1976 oznámil Alphonso Johnson odchod z Weather Reportu. Chcel založiť vlastný projekt s bubeníkom Billym Cobhamom a klávesistom Georgeom Dukom. (Kapela sa volala CBS All-Stars a účinkovali v nej aj gitarista Steve Khan a saxofonista Tom Scott.) Weather Report bol práve v polovici nahrávania albumu Black Market, čo pre kapelu znamenalo dočasnú dilemu. „V prvom momente som vôbec netušil, koho by som na Alphonsovo miesto zobral,“ hovorí Zawinul. „A vtedy som si spomenul na toho chalana Pastoriusa. Práve mi poslal predbežný mix svojho sólového albumu a fakt ma to ohromilo. Hlavne skladba Continuum. Takže som Jacovi volal ako prvému a spýtal sa ho: 'Synak, a hráš ty aj na basgitare?' Z jeho bezpražcovej Fendery totiž išiel teplý, sýty zvuk a myslel som si, že je to kontrabas.“
Zawinul a Shorter zavolali Jaca na nahrávanie skladby Cannonball. Bola to pocta Cannonballovi Adderleymu, ktorý zomrel 8. augusta 1975. „Cannonball pochádzal z Floridy a chcel som tam dostať floridský sound. A navyše som si pamätal, že Jaco Cannonballa miloval a preto som si pomyslel, že je ten pravý. Dopravili sme ho do štúdia, bol to vlastne taký konkurz. Rozoberali sme to s Wayneom a zhodli sme sa, že to decko hrať vie.“ Jaco nenahrával len skladbu Cannonball, ale účinkoval aj na Barbary Coast - funkovej, pomalej veci, poháňanej Jacovou výraznou stlmenou basovou figúrou. „Tá vec sa mi najprv nepáčila,“ spomína Zawinul. „Znela ako od Horacea Silvera. Ale potom sme s tým trochu popracovali a prišli sme na pekný groove. Pre Jaca sa tento kus stal akousi kmeňovou skladbou.“ Barbary Coast začína hučaním vlaku, ktorý uháňa po koľajniciach a jeho húkanie mizne v diaľke. Nie je to len atmosférická výplň, hlboký význam tohto zvuku rezonuje v každom, kto vyrastal vo Fort Lauderdale blízko trate, vedúcej popri Dixie Highway. Jaco sa ako dieťa často pri tejto trati potuloval dlhé kilometre a sníval o miestach, ktoré jedného dňa navštívi. Tá istá trať vedie, paradoxne, popri dome smútku Kalis Home vo Fort Lauderdale, ktorý sa stal miestom poslednej rozlúčky s Jacom 24. septembra 1987.
Jaco do Weather Reportu oficiálne nastúpil 1. apríla 1976. Do kapely priniesol zemitú, rhythmandbluesovú atmosféru, ktorá dramaticky zmenila jej zvuk a zvýšila popularitu. Zawinul: „Weather Report bol s Alphonsom veľmi silný. Ale Jaco mal okolo seba vlastný priestor. Bolo v ňom niečo magické, presne ako v Jimim Hendrixovi. Elektrizujúci umelec a výborný muzikant. Vďaka nemu prišli na naše koncerty biela decká. Pred ním nás vnímali ako ezoterickú jazzovú kapelu. Boli sme obľúbení medzi vysokoškolákmi, ale keď sa k nám Jaco pridal, začali sme vypredávať veľké koncertné haly. Jaco sa stal pre tieto decká akýmsi celoamerickým národným hrdinom.“
Jaco priťahoval vnútornou silou groovu, ktorý doviedol do dokonalosti počas desiatich mesiacov s Waynom Cochranom & C. C. Riders. Bolo cítiť, ako Jacove hutné šestnástiny posúvajú kapelu dopredu a hecujú sólistov. Zároveň stále držal základný groove. Poslucháčov ohromovali jeho kryštalické nápady a rýchlosť ich realizácie. Chip Stern v článku o Weather Reporte v magazíne Musician napísal: „Jaco Pastorius, jeden z najoriginálnejších a najnápaditejších hudobníkov dekády, na seba berie rytmicko-harmonicko-melodickú úlohu Miroslava Vitouša a zároveň prináša funk.“ Jaco, rodený extrovert, vedel veľmi dobre, ako má vyzerať šou. Tento inštinkt zdedil po svojom družnom a spoločenskom otcovi. Jaco si svojím hipiesáckym vzhľadom (neforemné biele plážové nohavice, batikované tričká, čelenka alebo baseballové čiapky spod ktorých trčali vlasy po ramená) a divokým kúskom na pódiu, veľmi skoro vybudoval strhujúcu charizmu. Jaco mal jeden obľúbený trik. Rozsypal po zemi detský púder, takže mohol tancovať šúchavým krokom a kĺzať sa po pódiu s ľahkosťou mladého Jamesa Browna. „Nikdy by bez toho detského púdru nezačal,“ spomína jeden bedňák Weather Reportu. „A keď mu púder došiel, poslal ma do najbližšieho obchodu a zdržiaval začiatok koncertu, kým som sa nevrátil.“
(...)
Album Heavy Weather dosiahol gigantický úspech. Predaj nechal ďaleko za sebou ezoterickejší Black Market. Prvé čísla sa pohybovali okolo 400 000. Neskôr sa stal zlatým (500 000 predaných nosičov) a vyšiel na CD ako súčasť série albumov vydaných v Columbia/Legacy. Skladba, vďaka ktorej mnohí poslucháči konvertovali na tuhých stúpencov Weather Reportu, sa volá Birdland. Inšpiráciou chytľavej Zawinulovej kompozície bola spomienka na koncert skupiny Counta Basieho v slávnom newyorskom klube Birdland koncom 50. rokov. Skladba poháňaná šťavnatými riffmi v roku 1977 mohutne rotovala v rádiách a takto svojím spôsobom predstavila jazz mnohým poslucháčom z rockového alebo popového tábora. Často sa hrávala aj na diskotékach. Neskôr ju, medzi inými, prerobili big band Maynarda Fergusona a vokálna skupina Manhattan Transfer.
Ďalším výrazným kusom na Heavy Weather je nostalgická Zawinulova balada A Remark You Made, ktorú napísal špeciálne pre Jacovu spievajúcu bezpražcovú basu. Joe vysvetľuje: „Ten chlapec mal sound, pre ktorý sa písalo veľmi ľahko, hlavne balady. Alphonso mal veľa predností, ale čo sa práce s tónom týka, bol v úplne inej kategórii. Nikdy by som pre Alphonsa nenapísal to, čo pre Jaca.“
Zawinul sa o Jacovi často vyjadroval ako o „katalyzátore“ pre jeho schopnosť počas koncertu alebo nahrávania vydráždiť ostatných ultimatívnym drivom. „Do kapely prišiel ešte ako nepokojný chalan,“ hovorí Joe. „Ja a Wayne sme vtedy mali už po štyridsiatke, ale to decko nás svojou energiou a charizmou na pódiu omladzovalo. A malo neskutočnú výdrž. Nikdy som nepoznal basgitaristu s takou výdržou. Mohol hrať tie svoje šestnástiny v superrýchlych tempách stále dokola a nikdy ani len nespomalil, nikdy sa nezadrhol. Hrávali sme skladbu Volcano for Hire, z ktorej šestnástiny priam vyvierajú. Neustále šliapal, neustále poháňal kapelu dopredu. Každá kapela potrebuje to, čo nazývam rozbuškou - hnaciu silu, motor. A v tejto kapele bol rozbuškou Jaco.“
Kniha Billa Milkowského „JACO – Výnimočný a tragický príbeh Jaca Pastoriusa“ vyšla v slovenskom preklade v roku 2003 vo vydavateľstve Hevhetia a v ľudovej cene je dostupná napríklad na stránke vydavateľa alebo viacerých obchodov. Súčasťou knihy je CD „Jaco is Not Dead“, na ktorom sa s „pastoriovským“ odkazom vyrovnávajú viacerí európski basgitaristi: Pavel Jakub Ryba s kapelami Mind the Step a M.T.S. Art Ensemble, Juraj Griglák so svojimi Bassfriends, Krzysztof Ścierański s projektom Maseli/Ścierański/Torres a Pál Vasvári s medzinárodnou zostavou Acuna/Ferrante/Samuels/Chepreghy/Vasvári/Stern. Bonusom je Jaco Reggae v podaní Biréliho Lagrena a Jaca Pastoriusa.
Autor: Bill Milkowski
Úprava a výber: Peter Motyčka
