Jazzman týždňa: Wes Montgomery

Wes Montgomery (6. marca 1923 - 15. júna 1968) bol významný americký jazzový gitarista. Medzi žánre, ktorým sa venoval patria hard-bop, smooth jazz, pop jazz a jeho jazzové orchestrálne aranžmány popových skladieb si získali obľubu aj u nejazzových poslucháčov. Medzi najvplyvnejších gitaristov moderného jazzu ho zaradili hudobníci ako Pat Metheny, Joe Pass, George Benson, Stevie Ray Vaughan, Eric Johnson, Joe Satriani, Jimi Hendrix, David Becker, Joe Diorio, Steve Lukather, Larry Coryell, či Pat Martino. Lee Ritenour nahral v roku 1992 album a pomenoval ho na počesť Montgomeryho Wes Bound.

Vlastným menom John Leslie Montgomery sa narodil 6. marca 1923 v Indianapolise v štáte Indiana. Prezývka „Wes“ vznikla v jeho detstve ako prezývka jeho prostredného mena Leslie. Narodil sa do hudobníckej rodiny, jeho bratia boli obaja hudobníci a jazzmani – Monk hral na basgitaru a Buddy na vibrafón a klavír. Spoločne nahrali a vydali viacero albumov pod menom Montgomery Brothers, ktoré vydávali rôzne labely (Columbia, World Pacific, Pacific Jazz, Riverside, Fantasy, Jazzland, Chisa Records). Wes Montgomery hral na tenorovej štvorstrunovej gitare od dvanástich rokov a v dvadsiatich začal hrať na šesťstrunovej. Čítanie nôt síce nebolo jeho silnou stránkou ale vedel sa z počutia naučiť hrať zložité melódie a náročné rífy. Vzorom a idolom bol preňho Charlie Christian, ktorého sóla sa takto naučil hrať spamäti a doslovne, a aj vďaka tomu ho ako gitaristu neskôr najal Lionel Hampton. S orchestrom vibrafonistu koncertoval v rokoch 1948 až 1950.

Wes Montgomery mal veľkú rodinu a aby ju uživil, pracoval cez deň v továrni a po nociach hrával so svojou kapelou v kluboch. V jednom z klubov ho raz počul saxofonista Cannonball Adderley, ktorý bol z koncertu nadšený a kontaktoval hudobného producenta Orrina Keepnewsa. Montgomery čoskoro podpísal zmluvu s hudobným vydavateľstvom Riverside Records, pre ktoré nahrával v rokoch 1958 až 1964 nie len so svojimi bratmi, ale aj rôznymi ďalšími hudobníkmi a so skupinami. Hosťoval napríklad na Adderleyho albume Cannonball Adderley and the Poll-Winners a spolupracoval s vibrafonistom Miltom Jacksonom z Modern Jazz Quartet. Skoro všetky albumy, ktoré Montgomery nahral pre Riverside, mali malé obsadenie, ako trio, kvarteto alebo kvinteto a obvykle obsahovali zmes rýchlych skladieb a balád. Jediný odlišný album z tohto obdobia bol album Fusion!: Wes Montgomery with Strings (1963), ktorý nahral so sláčikovým orchestrom.

V roku 1964 prešiel od Riverside k Verve Records, kde zostal do roku 1966. Boli to tri plodné roky, počas ktorých mu Verve Records vydali až desať albumov. Veľa z nich nahral s orchestrom alebo s veľkým obsadením. Výrazná dychová sekcia je na albume Movin’ Wes (1964), dominantné sláčikové nástroje môžme počuť na albumoch Bumpin’ (1965, jeden z prvých albumov smooth jazzu) a Tequila (1966), vyváženejšiu kombináciu dychových a sláčikových sekcií majú albumy Goin’ Out of My Head (1965) a California Dreaming (1966). S jazzovým organistom Jimmy Smithom nahral dva albumy, Further Adventures of Jimmy and Wes a Jimmy & Wes: The Dynamic Duo (oba 1966). 

V Nasledujúcich dvoch rokoch 1967-1968 nahrával Wes Montgomery pre A&M Records. Naživo hral s menšou jazzovou kapelou, ale pre vydavateľstvo nahrával s väčšími obsadeniami. Nahral tri albumy s orchestrálnymi verziami známych popových skladieb (ako „Scarborough Fair“, „I Say a Little Prayer“, či „Eleanor Rigby“). Tieto albumy sa síce žánrovo asi najviac odklonili od jazzu, ale boli komerčne najúspešnejšie. 

 

Wes Montgomery bol počas svojej kariéry niekoľkokrát nominovaný na Grammy. V roku 1965 bol dvojnásobne nominovaný za album Bumpin’, v 1968 bol nominovaný vďaka skladbám „Eleanor Rigby“ a „Down Here on the Ground“, v 1969 za album Willow, Weep for Me (Verve). V roku 1966 dostal Grammy v kategórii najlepší inštrumentálny jazzový výkon vo veľkej skupine za album Goin’ Out of My Head (Verve). Za svoj album The Incredible Jazz Guitar of Wes Montgomery (Riverside), vyhral v kategórii „nová hviezda“ (New Star) roku 1960 magazínu Down Beat. V hlasovaní hudobných kritikov tohto magazínu, Down Beat Critic’s Poll, vyhral dohromady šesť ráz, v rokoch 1960, 1961, 1962, 1963, 1966 a 1967.

V hre na gitaru často používal oktávy a blokové akordy. Melódie v oktávach sa neskôr označovali ako  „Naptown Sound“, pri používaní blokových akordov harmonizoval každú notu melódie. Často používal širšie akordy ako septakordy. Nepoužíval brnkátko, ale miesto neho hral palcom. Túto techniku si vytvoril ešte v čase, keď pracoval v továrni, aby nerušil, keď cvičil večer a v noci na gitare a nezobudil svoju ženu. 

Wes Montgomery zomrel 15. júna 1968 doma v Indianapolise, kde mu skolabovalo srdce. V jeho rodnom meste je po ňom pomenovaný park.