Keď sa jazzového fajnšmekra opýtate na mená 10 najvýznamnejších jazzových bubeníkov, s veľkou pravdepodobnosťou medzi nimi zaznie aj meno Buddy Rich. Ako bubeník a kapelník sa radil medzi silné osobnosti jazzovej scény a bol známy najmä pre svoju virtuóznu techniku, čistú silu a rýchlosť. Počas svojej kariéry hral prakticky s každým, kto niečo na scéne znamenal a so svojim big bandom nahral viacero kultových albumov orchestrálneho jazzu. Sám o sebe vraj tvrdil, že nikdy necvičil a že sa so svojimi schopnosťami v podstate už narodil - no na to, či to tak naozaj bolo, existujú doteraz rozličné názory.
Bernard "Buddy" Rich sa narodil 30. septembra 1917 v Brooklyne, v srdci New Yorku. Jeho rodičia sa živili vystúpeniami typu vaudeville a malý Buddy s nimi už ako dvojročný vystupoval, pričom používal nôž a vidličku ako bubenícke paličky. Keď mal štyri roky, objavil sa na Broadwayi v programe Baby Traps the Drum Wonder, kde hral na bubne pieseň Stars and Stripes Forever. Okrem lásky k bicím bol aj spevák a stepoval. Ako tínedžer viedol kapelu, s ktorou cestoval po Spojených štátoch aj Austrálii. Vo veku 15 rokov sa stal druhým najlepšie plateným "nedospelým" účinkujúcim u Jackieho Coogana.
Za svoje vzory od mladosti Buddy Rich označoval mená ako Gene Krupa, Jo Jones, Chick Webb, Ray McKinley, Ray Bauduc a Sid Catlett, teda väčšinu najlepších swingových bubeníkov, ktorých vplyv bol najsilnejší práve v 30. rokoch, v dobe Richovho dospievania. Jeho jazzová kariéra začala koncom 30. rokov, keď začal hrávať s klarinetistom Joe Marsalom. Vzápätí sa dostal do big bandov Bunnyho Berigana a Artie Shawa a krátko na to sa dostal do kapely Tommyho Dorsieho.
V roku 1946 vďaka finančnej podpore od speváka Franka Sinatru založil Rich svoju prvú kapelu a ako kapelník pokračoval najbližších 10 rokov. Popri tom hral aj s Bennym Carterom, Harry Jamesom, Charliem Parkerom a s programom Jazz at the Philharmonic, ktorý organizoval Norman Granz. V 60. rokoch začal viesť big bandy, v dobe, keď popularita veľkých jazzových orchestrov značne klesala, pričom túto úlohu bigbandového kapelníka neopustil až do svojej smrti. Medzi jeho významné bigbandové počiny patrí medley z muzikálu West Side Story, ktorého bigbandový aranžmán vyšiel na albume Swingin' New Big Band (1966). Za najlepšiu živú bigbandovú nahrávku je považovaná Channel One Suite, ktorá sa objavila na albume Mercy, Mercy, zaznamenaná v roku 1968 v Caesars Palace.
Buddy Rich - West Side Story (živá nahrávka zo 7. októbra 1968)
Buddy Rich bol známy nielen svojou nesmierne energickou hrou na bicie, ale aj svojim niekedy až príliš intenzívnym temperamentom. Existuje niekoľko kurióznych príhod, ktoré jeho správanie dokumentujú - bubeník Billy Cobham raz spomenul, že keď ako mladý stretol Buddyho v klube a požiadal ho, aby sa mu podpísal na malý bubon, Rich bubon zhodil dole schodmi. Buddyho povahu sa podarilo veľmi dobre zdokumentovať, keďže klavirista Lee Musiker, ktorý s Richom vystupoval v 80. rokoch, skryl do svojho oblečenia walkman a nahrával situácie v kapelovom autobuse a v šatniach. Medzi iným sa mu podarilo zachytiť moment, keď sa Rich vyhrážal, že vyhodí z kapely trombonistu Dava Panichiho za to, že mal bradu. A keďže Buddy mal okrem iného čierny pás v karate, počas jeho života sa mu nikto neodvážil postaviť.
Slávne autobusové nahrávky Buddyho Richa
Realitou však ostáva, že Buddy Rich až do svojej smrti 2. apríla 1987 aktívne hrával, nahral ako leader takmer 50 albumov a na ďalších 50 sa objavil ako hosť. Jeho dynamický štýl hrania ovplyvnil jazzových, ale aj rockových a fusionových bubeníkov, za svoj vzor ho uvádzali John Bonham z kapely Led Zeppelin, Ian Paice z Deep Purple a dokonca aj Bill Ward z Black Sabbath. V roku 2017 bol Buddy Rich posmrtne ocenený hviezdou na Chodníku Hviezd v Palm Springs.
Zdroj: wikipedia.org
Autor: Martin Uherek
Foto: Paul Spürk
