Jazz, nepriateľ spoločnosti (1. časť): Bizarné nacistické desatoro pre kapely
Je vcelku ťažké uveriť, že jazzová hudba bola kedysi súčasťou mainstreamu a užívala si miesto na kultúrno-spoločenskom výslní. Na to, aby ste tento fenomén zažili, ste sa však museli narodiť nielen v správny, medzivojnový čas, ale aj na správnom mieste, pochopiteľne v Spojených štátoch. Na východ od Atlantiku sa už tak veselo neswingovalo, rozhodne nie na území bývalého Československa. Tesne pred druhou svetovou vojnou ho mali pod palcom nacisti (či už vojensky, alebo politicky) a tým jazz veľmi nevoňal.
Podobne ako mnohé iné podoby moderného umenia bol jazz pre nacistov neprijateľný. Považovali ho za nečistý a nespútaný. K tomu prirátajme fakt, že jeho kultúrny pôvod i odkaz boli nezlúčiteľné s nacistickou ideológiou. "Dekadentné" umenie, do ktorého bol zaradený aj jazz, bolo verejne hanobené. Pre účely dehonestácie boli dokonca zriadené aj výstavy. Otázka, či swingovať alebo neswingovať preto zďaleka nebola len dilemou aranžérsko-estetickou a fráza “hrať ako o život” v čase nacistickej nadvlády naberala v prostredí jazzového undergroundu celkom nefiguratívny význam. Výnimku tvorila oficiálna, vládou odobrená, propagandistická "swingová" kapela Charlie and his Orchestra, ktorá však prirodzene bola pod prísnym dohľadom. Na túto dobu spomína aj český hudobník, spisovateľ a disident Jozef Škvorecký vo svojej knihe “Basový saxofón.” Počas svojho umeleckého pôsobenia vo vojnovom Protektoráte Čechy a Morava sa on a mnoho ďalších hudobníkov muselo vysporiadať s istým nacistickým pohlavárom, ktorý pre miestne kapely zaviedol desať záväzných nariadení. Ich grotesknú špecifickosť posúďte sami.
1. Skladby v rytme foxtrot (tzv. swing) nesmú presiahnuť 20% repertoáru orchestrálnych a tanečných zoskupení.
2. V repertoári tzv. jazzového typu sa nariaďuje preferovať kompozície v durovej tónine. Texty majú vyjadrovať radosť zo života a nesmú byť židovsky ponuré.
3. Čo sa týka tempa, nariaďuje sa preferovať živšie kompozície pred pomalými (tzv. blues). Rýchlosť však nesmie presiahnuť určitý rámec tempa allegro a musí byť v súlade s árijskym zmyslom pre disciplínu a striedmosť. V žiadnom prípade sa nebudú tolerovať negroidné excesy v tempe (tzv. hot jazz) a sólových výstupoch (tzv. breaky).
4. Tzv. jazzové kompozície smú obsahovať najviac 10% synkopácie. Zvyšok musí pozostávať s prirodzených legato pohybov bez hysterických rytmických zvratov (tzv. riffy), charakteristických pre barbarské rasy a vzbudzujúcich temné inštinkty, ktoré sú nemeckému ľudu cudzie.
5. Prísne sa zakazujú nástroje cudzie nemeckému duchu (tzv. cowbelly, flexatóny, metličky, atď.). Zároveň sa zakazujú dusítka, ktoré premieňajú šľachetný zvuk drevených a plechových dychových nástrojov na židovsko-slobodomurárske zavýjanie.
6. Zakázané sú aj tzv. bubnové brejky, ktoré trvajú dlhšie ako polovicu štvorštvrťového taktu (výnimkou sú štylizované vojenské pochody).
7. Na kontrabas sa v tzv. jazzových kompozíciach hrá výlučne sláčikom.
8. Brnkanie na strunách je zakázané vzhľadom na to, že škodí nástroju i árijskej muzikalite. Ak je tzv. pizzicato efekt nevyhnutný pre kompozíciu, zvýšená opatrnosť sa musí venovať tomu, aby struna nenarážala o dusítko.
9. Hudobníkom sa zároveň zakazuje vokálna improvizácia (tzv. scat).
10. Všetkým orchestrálnym a tanečným zoskupeniam sa odporúča obmedziť použitie saxofónov všetkých ladení a nahradiť ich husľami, violončelom, alebo violou, prípadne vhodným ľudovým nástrojom.
Z textu sa zdá, že onen nacistický pohlavár bol napriek svojej anti-jazzovej agende paradoxne celkom hudobne znalý. Pre zachovanie objektívnosti ešte spomeňme, že hoci túto kuriozitu okrem knihy Jozefa Škvoreckého nájdete na mnohých miestach na internete, viacerí jej existenciu spochybňujú (viac tu). Redaktor je ale zvedavý, či neexistuje skladba, ktorá je s nacistickým desatorom v súlade a zároveň sa dá považovať za jazzovú (ak viete, napíšte nám do komentáru).
Zdroj: OpenCulture
