Vzostup a pád jazzu v Rusku: Zvuk Ameriky v sovietskych ušiach
„Dnes hrá jazz, zajtra zapredá svoju krajinu.“ Aj takto sa hovorilo v sovietskom Rusku o jazze, jednom z najikonickejších a zároveň najhodnotnejších kultúrnych prínosov konkurenčnej superveľmoci na druhej strane planéty. Jazz bol v Rusku dlhú dobu pochopiteľne cudzí a odsudzovaný, no aj do tejto krajiny si vďaka svojej vrodenej univerzálnosti a ľudskosti postupne našiel cestu. Nasledujúce riadky sú úvodom a nahliadnutím do historickej cesty jazzu v najväčšej slovanskej krajine.
Jazz sa v Rusku začal etablovať skôr, ako by možno intuitívne človek očakával. Prvý jazzový koncert v Moskve sa konal už v októbri roku 1922. Miestnu kapelu, zrejme prvé ruské jazzové zoskupenie vôbec, však vtedy neviedol hudobník, ale tanečník. Volal sa Valentin Parnakh a bol to talentovaný básnik, prekladateľ a literárny historik, ktorý zhruba v období prvej svetovej vojny strávil roky života v západnej Európe. Kvintet v zložení klavír, saxofón, klarinet, pozauna a bicie dokonca dosiahol úspech a dostal angažmán v divadle u slávneho režiséra Vsevoloda Meyerholda, kde zvuk ich jazzu mal symbolicky stvárňovať „západnú realitu“.
V medzivojnovom období sa napriek postupnej sovietizácií Ruska podarilo usporiadať prvé koncerty amerických jazzových formácií. V roku 1926 niekoľko mesiacov vystupovali v moskovských sálach a divadlách Benny Payton's Jazz Kings, ktorí do krajiny priniesli horúci zvuk New Orleans. Nasledovala prvá originálna ruská jazzová nahrávka klaviristu Alexandra Tsfasmana v roku 1928. Iróniou je, že rozširovaniu jazzu pomohol aj globálny konflikt. Táto hudba bola počas druhej svetovej vojny považovaná za hudbu „spojencov“ a potom, čo sa sovietske Rusko stalo terčom nacistickej agresie, stala sa kultúrne i ideologicky zaujímavou. Ba čo viac, niektorí publicisti jazz spájali s kultúrnym hlasom „amerického proletariátu“, ktorým podľa nich bolo afro-americké obyvateľstvo.
Úpadok a útlm, ktorý napokon pretrval až skoro do konca 20. storočia, paradoxne nastal nie počas, ale po skončení najväčšieho ozbrojeného konfliktu v dejinách. Na svedomí ho mal globálny boj dvoch povojnových veľmocí. Kultúrny i ideologický život bol prísne strážený a zvuk slobodnej Ameriky odrazu nemal v socialistickom zväze čo hľadať.
Vedeli ste, že v roku 1929 sa Stalin snažil zákonom zakázať saxofón? Nebol úspešný. Jeho vojna proti „trúbe amerického kapitalizmu“ pokračovala v štyridsiatych rokoch, tentokrát už v preňho výhodnejšej politicko-kultúrnej klíme. Hudobníci utekali do exilu a saxofónové party v skladbách pre orchester sa museli prearanžovať pre fagoty.
Železnú oponu sa spočiatku nepodarilo preraziť ani velikánovi Louis Armstrongovi, ktorého turné v päťdesiatych rokoch zatrhla samotná ministerka kultúry, Jekaterina Furtseva, so slovami: „Hrozilo, že bude populárny.“ Jazzovej legende sa však poradilo spojiť sa so svojími ruskými fanúšikmi prostredníctvom rádia Slobodná Európa v roku 1958. Adresoval im niekoľko slov v ruštine a zaimprovizoval do skladby „Päť minút“, vtedy hit číslo jeden sovietskej “hitparády“ (pozri nahrávku nižšie).
Do priameho kontaktu s ruským publikom sa v tomto období dostal až Benny Goodman so svojím big bandom. Stalo sa tak v roku 1962, paradoxne v časoch najväčšej eskalácie studenej vojny (v tom čase bolo nad Sovietskym zväzom zostrelené americké špionážne lietadlo U2). V snahe minimalizovať vplyv „kapitalistickej provokácie“, stranícky aparát a odbory prideľovali lístky na koncert iba „ideologicky nezávadným“ robotníkom. Vtedajší vodca Nikita Chruščov sa zúčastnil tiež, no znudený odišiel počas prestávky. Nahrávka z koncertu existuje...
Tŕnistá cesta jazzu v Rusku začala byť schodnejšia až počas otepľovania globálnych vzťahov a neskoršej Gorbačovej perestrojky. Toto obdobie niektorí nazývajú aj zlatou érou, kedy sa o slovo začala hlásiť aj jazzová avantgarda (podrobnejší článok v angličtine tu). Ako napokon vyzerá ruský jazz v súčasnosti, odbremenený od ťarchy železnej opony, si povieme inokedy.
Zdroj: Jazz.ru, Federal Jazz Policy
Foto: Financial Times
