Jazz Messengers opäť v plnej zostave!
Hoci by sa uvedený titulok mohol javiť ako jasný clickbait, opak je pravdou. V sobotu 21. septembra sa k najlegendárnejšej zostave hardbopového kvinteta Art Blakey and the Jazz Messengers z konca 50. rokov minulého storočia pripojil vynikajúci tenorsaxofonista a snáď ešte lepší skladateľ Benny Golson. Jeho kolegovia, trubkár Lee Morgan a klavirista Bobby Timmons ho predišli ešte v 70. rokoch (ani jeden z nich sa nedožil štyridsiatky), kapelník Art Blakey zomrel v roku 1990 ako 71-ročný a kontrabasista Jymie Merritt v roku 2020 ako 93-ročný. Ešte donedávna aktívny Benny Golson ho svojimi deväťdesiatimi piatimi rokmi tromfol...
Koncom roka 1958 vyšiel najreprezentatívnejší album Art Blakey and the Jazz Messengers nazvaný „Moanin'“ (Blue Note 1958), na ktorom sa objavila celá séria dnes už kultových tém: Blues March, Along Came Betty, The Drum Thunder (Miniature) Suite či Are You Real. Ich autorom bol mladý, ani nie tridsaťročný saxofonista, ktorý sa po boku Arta Blakeyho ocitol necielene. Po odchode z Bigbandu Dizzyho Gillepsieho (ktorý nahral a týmto spôsobom aj preslávil Golsonove najznámejšie témy Whisper Not a I Remember Clifford) sa Golson plánoval stiahnuť z koncertného života a venovať sa predovšetkým komponovaniu. Blakey ho však požiadal o krátky záskok v legendárnom newyorskom klube Café Bohemia, následne o týždňové turné, až sa nakoniec stal regulárnym členom The Jazz Messengers. Nebol by to však Golson, keby sa nesnažil pretvoriť kapelu na svoj obraz: Blakeyho presvedčil na angažovanie „mladých levov“ a zo svojej rodnej Filadelfie priviezol Morgana, Timmonsa i Merritta. Nová éra jazzových poslov sa mohla začať!
Únik z pódií sa mu nakoniec vydaril, ale až v 60. rokoch, keď svoj nástroj úplne „zavesil na klinec“ (vraj sa ho takmer desať rokov ani nedotkol) a po presťahovaní do Hollywoodu sa venoval výlučne komponovaniu. Napísal množstvo hudby, napríklad pre známe seriály Mannix, Mission: Impossible či M*A*S*H. Niekoľko rokov predtým (1959–1962) viedol spolu s trubkárom Artom Farmerom ďalšiu kultovú kapelu The Jazztet, do ktorej oslovil ďalšieho rodáka z Filadelfie, klaviristu McCoya Tynera. Osud však zapracoval inak a Tynera mu prevzal jeho najbližší priateľ z obdobia dospievania, saxofonista John Coltrane. V nejednom rozhovore spomína Golson na okamih svojho „jazzového prerodu“, keď v roku 1945 spolu s Coltranom so zatajeným dychom sledovali filadelfské vystúpenie Charlieho Parkera s Dizzym Gillespiem.
Kariéra Bennyho Golsona bola nesmierne životodarná a plodná. Koncom 70. rokov sa vrátil na koncertné pódia a viedol rozličné kapely: okrem iného obnovil v roku 1982 The Jazztet, ktorý fungoval až do smrti Arta Farmera v roku 1999. Mimochodom, práve s trombonistom Curtisom Fullerom, ktorý patril k jeho najvernejším spoluhráčom, sa v roku 1996 predstavil aj na Bratislavských jazzových dňoch. Musím priznať, že koncert jeho zoskupenia, nazvaný podľa skladby Whisper Not (ďalšími členmi boli trubkár Brian Lynch, kontrabasista Dwayne Burno, bubeník Joe Farnsworth, klavirista Geoff Keezer a spevák Jon Hendricks) bol pre mňa nielen zázrakom, ale tiež akýmsi iniciačným zasvätením a prvým stretom so skutočnou jazzovou históriou. Nezabudnuteľné bolo aj druhé stretnutie s týmto majstrom v roku 2011, keď ho Milo Suchomel pozval ako špeciálneho hosťa na prvý ročník svojho Gypsy Jazz Festu.
Na záver snáď len webový status o rok mladšieho súpútnika Sonnyho Rollinsa, s ktorým Golson dlhé roky držal štafetu najzaslúžilejších hardbopových pionierov: „Benny Golson je nenahraditeľný, jeden z najvýnimočnejších a najunikátnejších hudobníkov. Bude mi tu sakra chýbať!“
Autor: Peter Motyčka
