Finále ODJF na námestí v Eurovei: Noblesná oslava československého jazzu

V piatok 13. júla sa v bratislavskej Eurovei uskutočnila výnimočná udalosť, ktorú si nenechal ujsť každý fanúšik jazzovej hudby. Vonku na námestí vystúpili v rámci One Day Jazz festivalu všetky generácie československej jazzovej scény, svoje zastúpenie tu mal groovujúci fusion, klasický mainstreamový jazz, ale aj autorská hudba Emila Viklického.

Horúci piatkový podvečer odštartoval vystúpením s názvom SK Bass Legacy Project. Išlo o all stars band kde sa stretli Martin Valihora a Dávid Hodek na bicích nástrojoch, Tomáš Gajlík a Eugen Vizváry si rozdelili klávesové nástroje, na basgitare hrala žijúca legenda svetového formátu – Juraj Griglák, ktorého dopĺňalo zázračné dieťa, iba sedem ročný Aaron Hodek, na gitare hral excelentný Michal Bugala. Kapela si pripravila zaujímavý program, ktorý excelentne interpretovala. Všetci hráči sa prejavili aj ako sólisti. Hudba mala jam sessionový charakter na najvyššej možnej úrovni, či už po stránke zvukovej, hráčskej či umeleckej. Aaron Hodek svojim nadhľadom a zmyslom pre rytmus a groove uchvacoval nielen publikum, ale aj svojich starších kolegov na pódiu, ktorí sa pri jeho partoch neveriacky pozerali na seba. Odzneli tu témy ako "Chameleon", "The Chicken", ale aj pomalšie hip-hopové rytmy na malom harmonickom pôdoryse.

Po špičkovom jazz-funkovom úvode sa pokračovalo v triovom obsadení. Martin Valihora k sebe na pódium pozval fantastického jazzového klaviristu Ondreja Krajňáka a rovnako skvelého kontrabasistu, Štefana „Pištu“ Bartuša. Ako prvé odznelo Shorterovo molové blues „Footprints“. Trio okrem bopovej tradície predviedlo nezabudnuteľné voľné improvizačné plochy plné moderných harmonických, melodických a rytmických postupov. Koncert pokračoval témou Milesa Davisa „Nardis“ v pomalom groovujúcom rytme. Aj tu sme boli svedkami virtuozity, ale aj úplnej jemnosti, krásnej práce s dynamikou a priestorom. Trio spolu úžasne komunikovalo a bez problémov reagovalo jeden na druhého. Hráči sa vzájomne dopĺňali a hrali úplne organicky. Čo sa mi páčilo najviac, že títo páni hrali až na doraz svojich síl a možností – absolútne sa odovzdali hudbe a danému momentu.

Ako tretí v poradí sa predstavili páni staršej generácie – Gabriel Jonáš na klavíri, Cyril Zeleňák na bicích nástrojoch a Jozef Brisuda na kontrabase. Dramaturgicky sa festival posunul na tradičnú mainstreamovú úroveň, hrali sa totiž jazzové štandardy ako napríklad „Misty“, „I Hear a Rhapsody“ a „All Blues“. Na bicích sa tu vystriedali aj Dávid Hodek a Martin Valihora. Gabo Jonáš je fenoménom, ktorý s ľahkosťou dieťaťa ovláda svoj nástroj na svetovej úrovni. Každý jeho hudobný pohyb je zaujímavý a originálny. Po Ondrejovi Krajňákovi nám títo páni predviedli ďalšiu stránku jazzovej interpretácie a štýlu, ktorá bola taktiež majstrovská.

Festival mal vynikajúcu atmosféru a čaro. V dobrej nálade sa pokračovalo posledným programom. Miroslav Vitouš bohužiaľ zo zdravotných dôvodov nemohol vystúpiť. Kapela, ktorá hrala však priniesla obrovský spirit a špecifický autorský hudobný koncept. Okrem Emila Viklického na klavíri a Cyrila Zeleňáka hral na kontrabase tentokrát Juraj Griglák. Ako frontman bol v tomto kvartete saxofónový mág - Štepán Markovič. Hrala sa autorská hudba Emila Viklického, ktorá priniesla „smrad“ a feeling z New Yorku. Markovičov saxofónový tón, štýl hry a celkový koncept pripomína Wayneho Shortera, Georga Colemana či Johna Coltrana. Jeho brilantná technika a frázovanie mu umožňuje sa úplne slobodne vyjadrovať.

Tento krásny vrchol festivalu predčila už iba záverečná jam session, kde sa stretla väčšina vystupujúcich hudobníkov. K muzicírovaniu na témy "Tune 88" a záverečné calpyso Sonnyho Rollinsa "St. Thomas" sa pripojil aj Nikolaj Nikitin na soprán saxofóne.

Martin Valihora sa postaral o krásne zakončenie tohtoročného One Day Jazz festivalu. Jeho pocta ku storočnému jubileu Československa, jazzmanom z týchto regiónov a zosnulému Dodovi Šošokovi, odpálila najlepšie, ako mohla. Plné námestie ľudí, ktorí so záujmom počúvali najlepší tunajší jazz, ktorý dosahuje minimálne európsku úroveň, môj pocit iba dokazuje.

Dávid Oláh 

Foto: Tibor Kuna