Stretol som sa so saxofonistom, skladateľom, aranžérom a pedagógom Erikom Rothensteinom. Rozprávali sme sa o jeho koncertnej šnúre v Mexiku, z ktorej sa prednedávnom vrátil. O saxofónových workshopoch, ktoré organizoval, ale aj o jeho najbližších hudobných plánoch a aktivitách.
Pred nedávnom si sa vrátil z dvojtýždňovej koncertnej šnúry v Mexiku. Ako sa ti naskytla takáto možnosť a s ktorým zoskupením si tam bol?
Oslovili ma zo slovenskej ambasády v Mexiku. Pani konzulka nám zorganizovala šnúru v Mexiku a Guatemale a spolu s pani ambasádorkou a celým jej tímom nám poskytli veľmi dobrý servis a pomoc. Bol som tam so svojim kvartetom, Pavol Bereza - gitara, Peter Korman - kontrabas a Marián Ševčík - bicie nástroje.
Ktorý z tvojich projektov si tam prezentoval a na akých miestach ste tam hrali?
Rozmýšľal som, akú hudby by sme mohli predstaviť poslucháčom v Mexiku a čo by ľudí aj zaujímalo. Nechcel som hrať môj posledný latin - jazz projekt, pretože mi to pripadalo ako nosenie dreva do lesa. Preto som sa rozhodol pre Bláznov z Chelmu, klezmer - jazzovú fúziu s prvkami ľudovej hudby nášho regiónu. Ale hrali sme aj "straight ahead" jazz, najmä pri klubových akciách, kde prišlo „špecializované“ publikum. Na veľkých open air festivaloch sme to striedali a snažil som sa to dramaturgicky dobre skoncipovať. V Mexiko city sme hrali na Euro jazz festivale, v španielskom kultúrnom inštitúte, v jazzových kluboch Zinco a Parker & Lenox a na súkromnom koncerte seňora Fausta, milovníka jazzu. Tu sme jamovali aj s miestnymi hudobníkmi, to bol asi najkrajší hudobný zážitok. Potom sme išli do Guatemaly na jazzový festival, tam sme robili aj workshop a posledný koncert bol na Jazzovom festivale v Morelii, v mexickom štáte Michoacán.
Aké bolo tamojšie publikum? Nakoľko je jazzová hudba v Južnej Amerike populárna?
Mexičania, aspoň tí, ktorých sme stretli, sú veľmi srdeční a temperamentne reagujú na dianie na pódiu. Samozrejme líši sa to vekovým zložením publika. V Mexiko city na Euro jazz festivale boli prevažne mladí ľudia, bolo ich tam okolo 8500. Pani ambasádorka mi vravela aby som komunikoval s publikom, tak som cez koncert hovoril tých pár viet čo viem po španielsky a zakričal Viva Mexiko a Caramba. Vtedy nastal šialený jasot, cítil som sa ako na rockovom koncerte. Publikum striehlo na každú notu čo sme zahrali. U seňora Fausta a v Guatemale boli starší ľudia, ktorí sedeli, užívali si hudbu, rozprávali sa s nami a popíjali drinky. Samozrejme my s nimi.... Mexiko City má okolo 25 miliónov obyvateľov, čiže vždy sa tam nazbierajú ľudia, ktorých zaujíma jazz. V Morelii to bolo podobné, je to turistické mesto a na koncerte ich bolo okolo 1500. Ľudia si cenia hudbu a dávajú to aj bezprostredne najavo. Myslím si, že tí, ktorí si to môžu dovoliť, pretože tam existujú priepastné sociálne rozdiely, chodia radi na kultúru všeobecne.
Nebola táto „šnúra“ až príliš vyčerpávajúca a hektická – ako sa ako interpret a líder kapely zvykneš vysporiadať s okolnosťami, ktoré život prináša tak, aby neovplyvnili tvoj výkon na pódiu?
Nuž vyčerpávajúce to bolo, hlavne prvé dni, keď sme hrali v podstate v deň príletu. A niektoré dni sme mali aj „dvoják“. Ale hektické to nebolo, zažil som oveľa stresujúcejšie veci. Netreba sa stresovať, zmieriť sa s vecami, ktoré človek nemá silu zmeniť a sústrediť sa na výkon. Dobré je byť aj obklopený ľuďmi, ktorí nefrflú a dávajú človeku pozitívnu podporu.
Ako ste mali zorganizované presuny z jedného miesta na druhé? - Prebehlo všetko hladko, alebo sa ti potvrdila všeobecná predstava o týchto krajinách ako o nie úplne bezpečných?
Všetci pracovníci ambasády nám vychádzali v ústrety. Mali sme šoféra a auto, prípadne nás vozila pani konzulka, ktorá nás aj stále sprevádzala. Bez toho by sme boli v tak obrovskom meste a chaotickej premávke stratení. V Guatemale sa o nás staral slovenský konzul, ktorý bol tiež veľmi pohostinný. Tu sme zažili indiánsku demonštráciu, ktorá ochromila celé mesto, ale nejaký pocit nebezpečia som nemal. Treba počúvať pokyny a nechodiť do štvrtí, ktoré sú nebezpečné. Potom nič nehrozí.
Náklady takéhoto výletu museli byť vysoké. Organizácia bola asi tiež psychicky náročná. Nakoľko je takáto koncertná „šnúra“ pre umelca rentabilná – ide hlavne o zážitky, cestovanie a radosť z hrania, alebo sa to koniec koncov oplatí?
Tu patrí vďaka fondu na podporu umenia, ktorý nám financoval letenky. Honoráre neboli „horibilne“ vysoké, ale spolu s možnosťou spoznať zaujímavé miesta na tejto planéte a prezentovať svoju hudbu vďačnému publiku to bol zážitok, na ktorý budem spomínať. Okrem toho som predal všetky svoje CD-čka oujee :).
Mali ste popri hraní čas aj na spoznávanie krajiny a turistických oblastí? Čo ťa zaujalo najviac?
Veľa času sme trávili v aute, ale mali sme aj voľné dni, keď bola možnosť spoznávať krajinu. Centrum historico v Mexiko city je veľmi zaujímavé. Pozreli sme si hlavné námestie „sócalo“ s katedrálou, habsburský zámok Chapultepec, galériu Soumaya a Antropologické múzeum. V Morelii a Guatemala city sme sa prechádzali po meste. Najviac na mňa ale zapôsobili pyramídy v Teotihuacane. Ako turista by som sa určite rád dlhšie potuloval po latinskej Amerike. V Guatemale ma zaujali indiánske textílie, nejaké som doniesol aj manželke, keďže učí textilnú tvorbu :).
Predtým ako si išiel do Mexika si organizoval v mnohých slovenských mestách saxofónové workshopy. Prečo si sa rozhodol ich robiť a v ktorých mestách sa uskutočnili?
Myslím, že to je zmysluplný projekt a vďaka fnpu (fond na podporu umenia) sa ho podarilo realizovať aj v regiónoch. Napísal som školu hry na saxofón a na workshopoch som objasňoval jej základné princípy a ciele. Okrem toho som predstavil aj nejaké skladby z chystanej publikácie Detské piesne. Na ich príklade som učil deti ale aj dospelých k prvým krokom ku improvizácii. S klaviristkou Zitou Slavičkovou sme predstavili aj pôvodnú slovenskú tvorbu pre saxofón, ktorú pre nás napísali súčasní skladatelia. Snažili sme sa tak okrem transkripcií predstaviť študentom aj pedagógom originálne autorské skladby. Workshopy pomáhajú aj pedagógom saxofónu, ktorí nie sú originálne saxofonisti ale napr. klarinetisti, trubkári a pod. Napr. na jeden bratislavský k nám prišli až z Rimavskej Soboty. Plánujeme ešte ďalšie, pretože nás oslovili z rôznych miest Slovenska.
Nakoľko si spokojný s účasťou a celkovým priebehom workshopov?
S účasťou som spokojný. V regiónoch bolo vždy plno. Bolo veľa učiteľov, žiakov ale i rodičov. Na jednom bratislavskom workshope sme mali menej ľudí, ale na zvyšných dvoch ich bolo zas veľa. Bratislava je v tomto „nevypočitateľná“, je tu veľa akcií a deti chodia na veľa krúžkov, všetko chcú naraz stihnúť. Veľa závisí aj od prístupu pedagógov, či sami prídu na workshop a pošlú tam aj žiakov. Ale na druhej strane deti sú všade rovnaké. Najprv majú rešpekt a strach, ale po čase sa uvoľnia a divil by si sa, čo všetko dokážu, keď získajú istotu a začnú si len tak hrať a improvizovať.
Čím si vysvetľuješ väčší záujem študentov a pedagógov z regiónov stredného a východného Slovenska ako v mestách západného regiónu?
Rozdiely boli možno tie, že v regiónoch je menej učiteľov, ktorí vyštudovali priamo saxofón a preto je aj z ich strany väčší záujem o informácie. Vzhľadom na to, že sme uviedli aj štýlovo rôzne originálne skladby pre saxofón, bol veľký záujem o notový materiál.
Aké sú tvoje najbližšie hudobné plány? Na čo sa môžeme tešiť?
Ako sideman budem hrať s CZ-SK big bandom Matúša Jakabčica. Na to sa teším, v big bande rád hrávam. Ako kapelník sa zase teším na koncerty v rámci projektu Erik Rothenstein band meets singers. Najprv na šnúru s maďarskými spevákmi Gáborom Winandom a Elsou Valle a potom s našou mladou speváčkou Ester Wiesnerovou. V našom klasickom duu Lento Ad Astra so Zitou Slavičkovou budeme hrať niekoľko koncertov aj s hosťami. Okrem francúzskych impresií budeme pracovať aj na novom programe s ťažiskom na Leoša Janáčka.
Dávid Oláh
