Report: Krst albumu Blázni z Chelmu zoskupenia Erik Rothenstein Band
Plnofarebná hudba na počkanie, plná presahov a programového kontextu.
V stredu 26.9. sa uskutočnil očakávaný krst CD nadžánrového albumu slovenského saxofonistu a skladateľa, Erika Rothensteina, s odôvodnene prozaickým názvom Blázni z Chelmu. Odvôvodnene hlavne preto, že je myšlienkovo spätý s literárnym dielom The Fools of Chelm and Their History spisovateľa Isaaca Bashevis Singera. Dôvody by sa našli aj inde, keďže by sme vedeli nájsť pararely v deji tejto prózy s aktuálnym stavom našej spoločnosti, hlavne z hľadiska jej politických štruktúr. Ale nie, o tom to celé určite nie je. Môžem to povedať, keďže som na koncerte bol a na vlastné uši som započul, čo Erik vo svojej hudbe namiešal. Aj z technického hľadiska, lebo programovú hudbu dáva dokopy program sám, ten vytvára formu - túto hudbu však držali pokope samotní hudobníci. Stručne a popisne teda k priebehu krstu a koncertu v jednom.
Po približne polhodinovom čakaní sa, našťastie naozaj plná Hlava XXII a jej osadenstvo dočkali hlavných hviezd večera, teda samotných hudobníkov. Zostava, ako by sa aj patrilo na takýto projekt, obsahovala známe mená, ktoré nosia samí výborní hudobníci. V dychovej sekcii Erikovi nahrávali Martin Ďurdina na trúbke a Michal Motýľ na bass trombóne. Vyššie a stredné zvukové spektrum dopĺňal klavirista Ľuboš Šrámek. Doprovodnú sekciu tvoril Štefan Bartuš na kontrabase a srbský bubeník Dušan Novakov. O krásny a vkusný zvukový doplnok niektorých skladieb sa postarala speváčka Mirka Záhumenská, intepretujúc autorské texty Zuzany Očenášovej Vasičákovej. Dramaturgia celého eventu bola síce prerušovaná, ale založená na kontraste - hudba, krst, hudba. Na začiatku teda hudobníci zahrali dve skladby z albumu, obe šmrncnuté klezmerom, dojem ktorého ešte podporil Erik hrajúci na klarinete. Po týchto veľmi zaujímavých a etnicky ladených skladbách prišiel na rad samotný akt krstu. Krstnými rodičmi, alebo skôr otcami, boli Ján Vilikovský a Erikov kolega z brandže, Matúš Jakabčic. Ten v príhovore ešte bližšie predstavil album a objasnil okolnosti jeho vzniku. Potom nasledovalo obligátne otvorenie šampanského, ktoré, keďže bolo už slušne vyhriate, vystrelilo uzáver trochu predčasne, tento smrtonosný projektil našťastie nikoho nezranil. Samotný nápoj sa nalial iba do pohárov, album sa ním nekrstil - na tento prostriedok boli použité zrnká kávy (blízke názvu jednej zo skladieb albumu).
Hneď po krste nasledovali ďalšie skladby, ktoré však určite nezneli klezmerovo, ako ich prvé dve kolegyne. Tu sa ukázal ďalší kontrast - hudobný. Jasne bola cítiť príchuť bebopu, aj keď sem-tam ešte tónovo a rytmicky vychýleného do "etna", avšak stále na jednom základe. Hudba bola naozaj pekne nakomponovaná a vynikala farebnosťou, vďaka použitým nástrojom. Pri improvizačných sólových partoch dostali priestor viacerí Erikovi kolegovia na pódiu, čím aj oni prispeli k jedinečnosti tejto hudby. A ozaj, máme ju škatuľkovať, alebo radšej nie? Ja by som bol za druhú možnosť, aj keď my, pospolitý ľud, si občas potrebujeme vytvárať takéto škatule, aby sme sa vo veciach vedeli lepšie zorientovať. Nuž, ale ja teraz nechcem. Nie pri tejto hudbe, ktorá je plná presahov. Inšpirácie v etnickej hudbe, konkrétne v klezmeri, sú jasne známe aj počuteľné, ako aj cesty modálneho jazzu a bebopu. Erik však v minulosti spolupracoval aj na projekte festivalu súčasnej hudby Melos-Étos, ktorý uvádza predovšetkým hudbu 20. a 21. storočia - tá je typická experimentami v rámci zvukovosti a samotnej hudobnej a nehudobnej štruktúry (čo sa síce deje v hudobnej histórii neustále, ale inak). Bolo možné všimnúť si, že Erik manipuloval vo svojich kompozíciách so zvukom, farbami, ale aj možnosťami nástrojov. Niektoré skladby už by aj chceli odbočiť na iný chodníček, ale len-tak-tak sa znovu vrátili na svoju vyšliapanú, jazzovú cestu (ktorú bolo nutné zachovať). Či existovala aj táto inšpirácia, to nevedno, ale asi to ani nie je nutné ďalej pitvať a oberať sa o dobre znejúci a vyvážený celok. Pri vnímaní tohto celku bol však na koncerte citeľný jeden výrazný nedostatok, ktorý sa priamo albumu netýka.
Tým bol zvuk. Hlava XXII je známy a kvalitný priestor, avšak zvukovo nebol pre takýto pestrý a aj rozsiahlejší súbor zrovna tým najvhodnejším. Bolo to spôsobené aj samotným nazvučením, ale dychová sekcia sa často strácala v celkovom zvukovom kotli, ktorý na pódiu vznikal (veľa hlasov naraz a ako som už spomenul, plnofarebná hudba). Hudobníci by pre uvedenie tohto projektu potrebovali väčší priestor, kde sa zvuk natoľko nekoncentruje a určite tiež lepšie nazvučenie dychovej sekcie. Okrem tohto sa naozaj nebolo na čo sťažovať, uvedenie do života bolo pre tento album viac ako úctivé. Môžeme len zaželať Erikovi a aj samotnému albumu veľa poslucháčov, v rámci spoločenskej situácie pre nás všetkých zase čo najmenej Bláznov z Chelmu.
Filip Hoško
Foto: Rudolf Baranovič
