David Kollar opäť exceluje po boku tých najlepších
Prizvať k nahrávaniu albumu či na koncertné turné renomovaného zahraničného umelca dnes nie je natoľko výnimočné a svetové mená sa príležitostne mihnú aj v rámci projektov slovenských hudobníkov. Na prste jednej ruky však môžeme porátať opätované recipročné pozvania. Len máloktorému domácemu muzikantovi sa dostáva podobnej pocty. Gitarista David Kollar je svetlou výnimkou, pretože jeho meno opakovane nachádzame na projektoch trubkárov Erika Truffaza a Arveho Henriksena, bubeníkov Pata Mastelotta a Marca Minemanna či aktuálne Stevena Wilsona.
Britského multiinštrumentalistu Stevena Wilsona (1967) môžeme označiť za ikonickú osobnosť súčasného progresívneho rocku, keďže jeho tvorbu adorujú fanúšikovia umeleckejších (napríklad jazzrockových) smerovaní ako aj mienkotvorné médiá. Len prenedávnom obnovil nemierne úspešnú kapelu Porcupine Tree, no počas desaťročnej prestávky nezaháľal, ale nahrával jeden pozoruhodný album za druhým. V roku 2017 slovenskí Wilsonovi priaznivci spozorneli, pretože na vynikajúcom albume To The Bone objavili meno Prešovčana Davida Kollara. Jeho frenetické (a značne zapeklité) sólo, ktoré uzatvára skladbu Detonation, doslovne „zľudovelo“ a YouTube ponúka viacero pokusov rozličných gitaristov o jeho predvedenie. „Po vydaní albumu To The Bone som si musel vypnúť notifikácie na FB Messengeri, pretože ma zavalili správy od gitaristov z celého sveta,“ spomína s odstupom času Kollar. „Písali mi, ako majú radi moju hudbu a prosili ma, aby som posunul Wilsonovi ich nahrávky. Množstvo gitaristov z Indie, Nemecka či Talianska sa chcelo podobať gitaristom vo Wilsonovej kapele, no nechápali, že takýmto spôsobom to vôbec nefunguje.“
Wilsonovi nemožno uprieť cit pre novátorstvo a objavovanie neprebádaných zvukových možností. Dôkazom ostáva aj jeho siedmy štúdiový album The Harmony Codex, ktorý vyšiel minulý mesiac pod krídlami vydavateľstva Virgin. Na dlho očakávanom projekte nájdeme mená stálych Wilsonových hudobných kolegov: amerického hráča na klávesových nástrojoch Adama Holzmana, britského basgitaristu Nicka Beggsa, amerického bubeníka Pata Mastelotta, britského saxofonistu a flautistu Thea Travisa, ale tiež slovenského gitaristu Davida Kollara. „Je pre mňa nepochopiteľné keď niekoho dokáže prekvapiť, že každý môj album je iný,“ hovorí Wilson v pozoruhodnej knihe rozhovorov s Kollarom O hudbe a dobe, ktorú v roku 2021 vydalo košické vydavateľstvo Hevhetia a stále si ju môžete zakúpiť na tomto linku. „Už roky opakujem, že nechcem stáť na jednom mieste. Ako dieťa som počúval progresívny rock – je v mojej DNA, ale tiež sú tam aj iné hudobné žánre. S Bass Communion hráme elektronický ambient, projekt No-Man je elektronickým popom. Kde-kto rozoberá napríklad môj album The Future Bites: „Toto nie je progresívny rock!“ Mám pocit, že ma ľudia vôbec nepočúvajú.“ Jazzovým priaznivcom bude spomedzi stálych Wilsonových spolupracovníkov určite známe meno klávesového mága Adama Holzmana – dlhoročného šéfa kapiel ikonického Milesa Davisa v polovici 80. rokov.
V rámci aktuálneho albumu The Harmony Codex (môžete si ho vypočuť napríklad tu) sa Kollarova gitara objavuje niekoľkokrát a okrem špecifických sól vytvára aj ambientné prostredia Wilsonových sférických trackov. Kollarovu participáciu pred niekoľkými dňami vyzdvihol sám Wilson v rámci sledovaného You Tube kanálu That Pedal Show, ktorého moderátori (okrem iného) spovedajú gitarových majstrov. K osobnostiam ako Paul Reed Smith, Phil Manzanera, Pete Thorn, Noel Gallagher či Dave Kilminster sa nedávno pridali Steven Wilson spolu s bulharským gitaristom Nikom Tsonevom, ktorý sa popri Kollarovi objavuje na albume The Harmony Codex. Jednu z nových skladieb Actual Brutal Facts (mimochodom, fanúšikovia ju v diskusiách vnímajú ako infikovanie punk / doomu novátorstvom Massive Attack) uvádza Wilson slovami: „Toto sólo znie v podaní fantastického slovenského gitaristu Davida Kollara, ktorého by som mohol označiť ako 'laptopového gitaristu', pretože popri skvelej technike disponuje schopnosťami digitálnej manipulácie gitarového zvuku. Davidova hra je skutočne nepredvídateľná, snáď by som ju nazval až nezvládateľnou. Práve preto ho prizývam na miesta, s ktorými si akoby 'nedokážem poradiť', ktoré sú skutočne iné – atonálne, až doslovne nepekné. David je naozaj geniálnym umelcom a práve v takýchto chvíľach je mojou prvou voľbou.“
Kollarove hudobné cesty sleduje množstvo priaznivcov na celom svete: nedávno sa k nim na Instagrame pridal napríklad americký multiinštrumentalista a vplyvný hudobný edukátor Rick Beato, ktorý v rámci svojho sledovaného You Tube kanálu fundovane komunikuje napríklad s Keithom Jarrettom, Patom Methenym, Danielom Lanoisom, Johnom Petruccim a ďalšími pozoruhodnými umelcami. Rovnako David pozýva na počúvanie svojho podcastu Denník hudobníka, v rámci ktorého reflektuje svoje zážitky z turné, nahrávaní a cestovaní. Rozmer jeho rozprávaní je nesmierne osobný a úprimný, pretože umelec odhaľuje nielen svoje úspechy a svetlé stránky, ale neopomína ani „slepé uličky“, ktoré možno v danom okamihu nedávali celkom zmysel, no v konečnom dôsledku formovali jeho cestu.
A Kollarovo zvukové maľovanie môžeme aktuálne zachytiť nielen na spomínanej Wilsonovej novinke The Harmony Codex, ale aj v rámci jeho nových sólových projektov: akustického Echoes of Hopeful Melancholy a Where are they...? (and other stories), ktorý v spolupráci s nórskym trubkárom Arvem Henriksenom a americkým gitaristom Rickom Coxom vydal v pražskom vydavateľstve Blue Lizard Records. Popri tom nájdeme Kollarove gitary napríklad na novom štúdiovom projekte Nada Sylvana, vokalistu zoskupení gitaristu Steva Hacketta či v rámci novej premiéry drámy Maria Stuart v Divadle Wandy Siemaszkowej v poľskom Rzešove. Práve takto by malo vyzerať prelínanie umeleckých svetov na medzinárodnej úrovni.
Autor: Peter Motyčka
