Japonsko sice označujeme za pravlasť vychádzajúceho slnka, no brniansky projekt SAKOBI sa v mnohom do tohoto konceptu projektoval. Líder a gitarista Vilém Spilka vymenil pre tieto účely svoj hlavný nástroj za kontrabas a povolal verných pódiových i štúdiových kolegov: saxofonistu Radka Zapadla a bubeníka Martina Kleibla. „SAKOBI poskytuje prostor k intenzivní hudební komunikaci i svobodnému vyjádření jednotlivých členů,“ konštatuje líder. „A protože spolu dlouhodobě působíme i v jiných sestavách, jsme na sebe úzce hudebně napojeni.”
Nespomínam si na moment zoznámenia sa s Vilémom Spilkom; pravdepodobne to bolo na jednom z podujatí vydavateľstva Hevhetia. Jeho šéf Jano Sudzina sa roky snažil prepájať a zbližovať podobne zamerané individuality z rôznych končín Európy, za čo mu patrí nesmierna vďaka a večná sláva! Vedel som, že Vilém šéfuje Jazzovej katedre JAMU v Brne ako aj tamojšiemu, v európskom význame slova prvoligovému podujatiu JazzFestBrno. A tiež som mal isté povedomie o jeho muzikantských aktivitách. Pri jednom z našich neskorších stretnutí mi venoval album „Podvod“, na ktorom so svojím kvartetom rearanžoval piesne Honzu Nedvěda! Zmienku o „jazzovo-trampskom“ projekte som zachytil ešte v čase vydania (2016), ale priznávam, že som si prepojenie dvoch nie celkom kompatibilných svetov nevedel ani len predstaviť. Na Nedvědových idylických popevkoch som dospieval a pod kožu sa mi dostávali približne v rovnakom období, ako prvé jazzové nahrávky. Predsa som však nenachádzal styčné plochy: Vilém ich však citlivo zvýraznil a séria jeho sólových chorusov na harmóniu balady Růže z papíru (ako príklad) je neskutočne prežitá a inšpiratívna. Vilém Spilka Quartet si ma po prvom vypočutí albumu „Podvod“ jednoducho omotali okolo prsta a už sa s tým nedalo nič robiť.
Premostím o niekoľko rokov neskôr, keď sa ku mne v marci 2024 dostáva debutový album „Banzai!“ aktuálneho Spilkovho projektu SAKOBI. Na prvý pohľad je to iný prípad, nielen kvôli „degradácii“ kvarteta na trojicu hudobníkov, ale tiež pre nástrojovú zámenu (manželiek?). Svojho pololubového Ibaneza oprel líder do kúta a presedlal na kontrabas, s ktorým sa začal zbližovať počas nedobrovoľného pandemického sabatikalu. Saxofonista Radek Zapadlo a bubeník Martin Kleibl ostávajú verní svojim pôvodným predestináciám. Priznávam sa, že som pri prezeraní štylizovaného bookletu s fotografiami hudobníkov navlečených do japonských kostýmov spočiatku krútil hlavou (veľkoformátový zápasník sumo Zapadlo levitujúci nad odrazovou doskou, samuraj Spilka s mečom katana nad kontrabasom či Kleibl zosobňujúci gejšu...). Napokon som si „Banzai!“ pustil a potom hodnú chvíľu nevyťahoval z prehrávača...
V ére technokratických vymožeností nie je problémom vyprodukovať moderne znejúcu nahrávku, ktorá v nadnesenom zmysle anticipuje budúcnosť. Hoci sa SAKOBI o nič podobné nesnažia, znejú staromilsky a pritom nadčasovo. Ani neviem, prečo mi ako prvá zišla na um neprekonateľná kultová nahrávka „Way Out West“ tria Sonnyho Rollinsa z roku 1957 s kontrabasistom Rayom Brownom a bubeníkom Shellym Mannem. (Rollinsov bohorovný kovbojský postoj na obálke je neskutočný!) A podobne nenúteným spôsobom odsýpa desiatka „japonsko-moravských“ kompozícií, vychádzajúcich ako z afroamerickej tradície, tak zo stredoeurópskej ľudovej hudby. Príkladom rešpektovania tradície ostáva jediný štandard Autumn in New York – akýsi komunikačný model zvýrazňujúci idiomatizmy sopránsaxofónu oproti zvukomalebným plochám Kleiblových bících nástrojov.
Tým sa však výpočet prevzatých skladieb končí a výhradným autorom ostáva až na dvojicu výnimiek Vilém Spilka. (Za zmienku stojí Zapadlova rapsodická balada Cesta za modrým sluncem, modelový príklad nekonvenčného naratívneho podania témy, ktorý sa v danom kontexte javí jedinečný.) Hlavnými atribútmi albumu z produkcie čoraz zaujímavejšieho brnianskeho vydavateľstva BIVAK RECORDS však ostávajú hravosť a nekomplikovanosť (nie však jednoduchosť). Detská radosť zo vzájomného muzicírovania preráža na povrch a dodáva nahrávke výnimočný punc. Príkladmi sú groovujúce Hanácke gospel s odkazom na legendárne zostavy bratov Adderleyovcov, no s osobitou prímesou moravských elementov, alebo nápadito pulzujúci Říšsky funk. Tiež máte dojem, že nad Brnom začalo vychádzať slnko?
Autor: Peter Motyčka
