Adam Neely vám poskytne odpoveď na otázku: Aká je vlastne hodnota hudby

Basgitarista, skladateľ a teoretik v jednom Adam Neely na svojom youtube kanáli ponúka zaujímavosti z odvetvia hudobnej teórie, kreatívne lekcie hry na basovú gitaru a jedny z najvzrušujúcejších úvah týkajúcich sa hudobného sveta. Spolu s kanálmi ako: 12tone, Rick Beato, Aimee Nolte Music, či Nahre Sol tvorí ten najlepší s hudbou súvisiaci obsah, čo Youtube ponúka a Vy by ste oň jednoznačne nemali prísť. Vo svojom poslednom videu sa venuje úvahe o tom, prečo niektoré obrazy stoja milióny dolárov zatiaľ čo za skladbu na iTunes zaplatíme jeden dolár. Dotýka sa aj príčiny, ktorá spôsobila, že za pieseň americkej popovej speváčky zaplatíme rovnako ako za Gouldovu interpretáciu Bach–Goldbergových variácií.  

V úvode môžeme sledovať Adama ako sa prechádza po námestí pred Metropolitan Museum of Art (Mets) v New Yorku. Myšlienka, o ktorú sa s nami chce tento krát podeliť však nespočíva v umeleckej, kultúrnej, či estetickej hodnote umenia nachádzajúceho sa v priestoroch múzea. Slovo hodnota tu má totiž oveľa prozaickejší zmysel – peniaze. Cena kompletnej kolekcie umenia, ktorá je v Mets vystavená je odhadovaná na zhruba 60 až 100 miliárd dolárov. Americký hudobný priemysel zarobil za rok 2017 „len“ 43 miliárd a z toho len 12% percent tejto sumy išlo na konto samotným umelcom. Z toho vyplýva, že celý americký hudobný priemysel (v minulom roku) zarobil len okolo polovice stanovenej ceny umenia v jednom new yorskom múzeu.

Adam pokračuje vo svojom rozprávaní citáciou Talyor Swift, konkrétne jej stĺpčeku vo Wall Street Journal z roku 2014: „Hudba je umenie a umenie je potrebné a vzácne. Potrebné a vzácne veci sú hodnotné.  Za hodnotné veci by sa malo zaplatiť“.  Hneď na to Adam ironicky porovnáva cenu Van Goghovho autoportrétu (100 miliónov dolárov) s cenou  „Shake it off“ od Taylor Swift na iTunes za 1.29 dolárov. Vec sa má však tak, že aj keď táto popová pesnička nemá takmer žiadnu relevantnú umeleckú hodnotu (pokiaľ neberieme v úvahu jej podstatné vplyvy na emocionálne afekty bežnej americkej tínedžerky), tak rovnakú sumu zaplatíme aj za Glenna Goulda a jeho interpretáciu finálnej árie z Bach–Goldbergových variácií.

Dnešná spoločnosť dáva cenovku na spotrebiteľské produkty na základe ich kvality. Je to však tak aj v prípade umenia? Medzinárodná aukčná spoločnosť Sotheby ohodnocuje umenie, ktoré predáva na základe parametrov ako: autentickosť, vzácnosť, médium, miesto a čas ich pôvodu. Výšky licitovaných umeleckých predmetov sa tu šplhajú až na desiatky miliónov dolárov. Základné parametre, podľa ktorých je ale hudba oceňovaná sú podľa Adama: „zážitok a objekt“. Objekt je fyzický nosič alebo médium, na ktorý je hudba nahrávaná a ďalej distribuovaná. Hudba sa vo fyzickom svete prejavuje cez dva fyzikálne javy  - čas a zvuk. V prípade jej uvádzania je teda nutné ju reprodukovať. Od čias vynájdenia fonografu Edisonom, je vďaka tomuto vynálezu možné, okrem fyzickej interpretácie podľa notového zápisu umelcom, počúvať hudbu aj z magnetofónového, digitálneho, či iného záznamu. Tento objav je zároveň aj príčinou toho, prečo sa na obchodnom trhu stal z hudby spotrebný tovar. Odrazu bolo totiž možné si hudbu vypočuť kedykoľvek a kdekoľvek a stratila sa tak výnimočnosť zážitku, ktorému sa predtým poslucháčovi dostalo len na určených miestach prostredníctvom trénovaného reprodukčného umelca.

Dobrou správou však je, že táto finančná devalvácia média, vďaka ktorému sa s určitým umením dostávame do kontaktu, na náš zážitok z neho našťastie vplyv nemá. Trh totiž neoceňuje tento osobný, vnútorný dopad, ktorý má hudba na naše životy. Tak ako nemôžeme dať cenovky na situácie, kedy sme na pive s dobrými priateľmi, či na nedeľnom obede s rodinou, tak isto ich nemôžeme dať ani na hudbu. Jej cena je jednoducho nevyčísliteľná.  

Autor: Radovan Baláž

Zdroj: Youtube