Aaron Goldberg: Podstata prítomného okamihu
Americký klavirista Aaron Goldberg vydáva pod značkou Sunnyside Records svoj piaty autorský album. V nahrávke s príznačným názvom „The Now“, čiže „Prítomnosť“, objavuje spolu so svojim triom fenomén „tu a teraz“, charakterizujúci hudbu jazzu.
Už po piaty krát sa Aaron Goldberg stretol v štúdiu s rytmickou dvojkou Reuben Rogers – kontrabas a Eric Harland – bicie nástroje. Pätnásťročné fungovanie v spoločnom triu z nich vytvorilo jeden živý organizmus schopný bezslovnej komunikácie a silnej hudobnej empatie. Na najnovšom albume prinášajú ústrednú myšlienku umenia jazzu - žiadne dve vystúpenia neznejú rovnako, pretože hudba je tvorená „v dynamickej rovine prítomnosti“.
„Jazzová nahrávka je doslova jediným časovým okamihom“, vysvetľuje Goldberg, „každá skladba zachytáva svojich päť minút a nie viac. Je to obzvlášť hmatateľné na ikonických jazzových nahrávkach ako Kind Of Blue, kde všetci dokážeme zaspievať každé sólo. Táto nahrávka by znela úplne inak, keby sme zaspievali iné sóla, keby bola nahraná o päť minút neskôr, alebo čo i len o päť sekúnd neskôr. Toto je ten aspekt jazzu, ktorý ho robí pre mňa čarovným. Myslím si, že zakaždým, keď ľudia nahrávajú album, podieľajú sa na ilúzii, že jazz funguje podobne ako iné formy hudby, kde zložíte skladbu, cvičíte ju, hráte ju milión krát a potom nahráte definitívnu podobu. Jazz takto nefunguje a ja som cítil, že prišiel čas sa k tomuto jasne postaviť nejakým tématickým spôsobom.“
Desať skladieb albumu prináša autorské Goldbergove kompozície i originálne interpretácie jazzových štandardov. Spoločne so svojimi dlhoročnými spoluhráčmi zosobňuje Goldberg ideál súčasného amerického jazzu, ktorý spája vstrebanie hĺbky tradície s nájdením vlastného rukopisu.
Už úvodná brazílska skladba „Trocando em Miúdos“ odkrýva tématický koncept albumu. „Je to pieseň o páre, ktorý sa rozišiel a musí si rozdeliť všetky svoje veci. Počul som ju, keď som prechádzal podobným životným obdobím a mal som v sebe rovnaké emócie. Bola to pieseň, ktorú som potreboval hrať," hovorí Goldberg. „V štúdiu to bolo pri nahrávaní iba druhý krát, čo sme si skladbu spolu vôbec zahrali. Vznikala teda presne v tom okamihu a je v nej zachytená émocia tvorivosti.“
Svojské uchopenie štandardového materiálu je zrejmé z bebopovej dvanástky „Perhaps“ od Charlieho Parkera. Tému skladby hrá Goldberg na klavíri pravou i ľavou rukou – ľavá je však kánonicky odsadená o štvrťovú notu.
Záverečná a najdlhšia kompozícia „One Life“ prináša jediného hosťa albumu, gitaristu Kurt Rosenwinkela. Zdanlivý protiklad „nepokojného kľudu“ vyžarujúceho zo zvuku jeho gitary dostáva zmysel pri objasnení pozadia vzniku skladby. Goldberg ju totižto napísal na prosbu manželov, ktorí tragicky stratili svoju dospievajúcu dcéru: „Je nemožné zachytiť život v hudbe a ich dcéru som osobne nikdy nestretol. Ich strata však mnou otriasla a rozhodol som sa prosbe vyhovieť. Trvalo mi dlhý čas sadnúť si za klavír a veriť, že dokážem zložiť niečo hodné tohto jedného života. Keď bola skladba hotová a prešli sme si ju, tesne pred spustením nahrávania som Kurtovi prezradil o čom v skutočnosti je. Sledoval som ho, ako tento fakt spracováva niekoľko minút. Potom zavrel oči a hral.“
Skladateľ a klavirista Aaron Goldberg (*30.apríla 1974) pochádza z amerického Bostonu. Počas strednej školy prepadne jazzu, po získaní ocenení od periodika Downbeat a školy Berklee College of Music odchádza ako sedemnásť ročný do New Yorku. Po roku štúdii na New School for Jazz and Contemporary Music odchádza na Harvard, kde promuje magna cum laude v obore „Myseľ, rozum a správanie“. Koncertoval a nahrával s mnohými menami svetového jazzu ako Al Foster, Freddie Hubbard, Wynton Marsalis, Nicholas Payton, či Kurt Rosenwinkel. Goldbergove účinkovanie v kapele saxofonistu Joshua Redmana patrilo k jednoznačným vrcholom Bratislavských Jazzových Dňí 2013.
Zdroj: aarongoldberg.com, theverticalspin.wordpress.com
Peter Baláž
