Už po dvanástykrát sa Malý Rím premenil na jazzovú pevnosť. Na dva dni obsadili trnavský amfiteáter výnimoční hudobníci z oboch strán oceánu a samozrejme skalní fanúšikovia jazzu.
Slnečné počasie, jedinečné prostredie Mestského amfiteátru, silné mená v programe. Trnavský Jazzyk si razí cestu svojej jedinečnosti, nebolo tomu inak ani tento rok.
Otvorenie festivalu si zobral na starosť jeden z jeho organizátorov, gitarista Michal Bugala. Urobil tak nielen úvodným slovom, ale ako inak – svojou hudbou. Medzinárodný projekt Pukl – Bugala NY Hang v sebe spojil výnimočných hudobníkov a spolužiakov z Jazzovej akadémie v rakúskom Grazi. Po boku domáceho Michala Bugalu sa na pódiu objavil Jure Pukl, slovinský saxofonista pôsobiaci v USA, srbský bubeník Vladimir Kostadinović žijúci vo Viedni a kontrabasista Marcos Varela z amerického Hustonu.
Komu náhodou nebolo dopredu jasné, že úvodná formácia nenesie status kapely na „rozohriatie“ publika, pochopil hneď po prvých taktoch. Úvodná téma Puklovej kompozície „Straight Story“ v nepárnom metre otvorila festival sofstikovaným moderným jazzom prvotriednej úrovne. Fungujúca spoločná chémia hudobných kamarátov bola podtrhnutá zohraním sa na mini turné po Slovinsku, ktoré spolu absolvovali tesne pred festivalom. Repertoár kapely bol postavený na autorských kompozíciach Jure Pukla a Michala Bugalu. Diváci v amfiteátri tak mali možnosť zažiť v novom šate Bugalove skladby z debutového albumu „1st Touch“, či z nahrávky „Y“, ocenenej cenou Esprit 2012.
Spoločné témy, unizoná, obrovský priestor pre improvizácie, hudobná empatia, bravúrne ovládanie svojho nástroja, cit pre dynamiku a kultivovaný tón - a v neposlednom rade dobrý zvuk - priniesli divákom skutočný jazzový zážitok, ktorý musel zasýtiť aj tých najnáročnejších.
Po prestávke už doslova patrilo pódium rakúskemu hráčovi na hammond menom Raphael Wressnig. Do Trnavy si priniesol dvojicu hudobníkov, rakúskeho bubeníka Silvio Bergera a gitaristu z talianskej Padovy menom Enrico Crivellaro. Basgitaristu by sme na pódiu samozrejme hľadali márne, ako správny hammondista sa Wressnig o hlboké tóny postaral sám. Úvodný groove hitu „Slivovitz for Joe“ rozhojdal svojim chytľavým rytmom a priamočiarou energiou celý amfiteáter. Hneď v druhej skladbe sa na pódiu zjavil ako hosť saxofonista Jure Pukl a vystúpenie naberalo na obrátkach. Potetované paže a imidž správneho „party animal“ umocnili to, v čom je Wressnig úplne doma – nespútaná šou. Klávesy Bé-trojky zažili v piatkový večer hru nosom, uterákom, nohou, či lakťami – nechýbalo ani povestné tancovanie na hammonde s tamburínou v ruke. V balíčku exibície bolo zabalené aj prevetranie všetkých registrov legendárnej B-3 za rotujúceho kvílenia obrovskej Leslie bedne. Jednoduché témy, efektné hammondové postupy a hypnoticky opakujúce sa groovy fungovali na väčšinu divákov podla Wressnigových predstáv. Malým zabrzením bola pre mňa osobne hra talianskeho gitaristu Crivellara, ktorý ma občas svojim menej kreatívnym prístupom, či neladiacim nástrojom vytrhával z hojdajúcej atmosféry groovujúcic klávesov. Energická polievka navarená z prísad rhythm'n'blues, funku a soulu si však od publika nakoniec vypýtala vytlieskaný prídavok.
Záver piatkového večera na pódiu amfiteátra patril jedinečnej poľskej speváčke Anne Marie Jopek. Ako vydýchnutie si po injekcii energie otvorila svoj koncert éterickou skladbou „Cichy zapada zmrok“. Titulná pieseň z legendárneho albumu „Upojenie“ s Patom Methenym dostala šat voľného tempa v intímnom duu s dvorným basgitaristom Robertom Kubiszynom. „Sú iba traja, ale hrajú ako tridsiati,“ predstavila Anna v slovenčine počas improvizovaného spevu ostatných členov kapely, Piotra Nazaruka a Krzysztofa Herdzina. O tom, že to nebol iba vtipný bonmot, sa diváci presvedčovali zas a znova počas celého koncertu. Trio hudobníkov dokázalo svojim multiinštrumentálnym umením obsiahnuť neuveriteľné zvukové palety a farby. Klavír, kalimba, akordeón, píšťalky, flauta, cajon, ukulele, gitara, klávesy a v neposlednom rade i spev, vytvárali nové aranžmány k známym skladbám z albumov Farat, Niebo, či Upojenie. Nad tým všetkým sa vznášal nezameniteľný vokál Anny Márie Jopek, s éterickými emóciami, nádhernými melódiami, nevídanými prechodmi do falzetov a zimomriavkovým nasadzovaním rovných folklórnych tónov. Nedá mi však nespomenúť „šedú eminenciu“ celého vystúpenia, Roberta Kubiszyna. Bez bicích nástrojov v kapele dokázal svojim výnimočným umením na akustickej basgitare, looperi a wavedrume vykúzliť plnohodnotný, nápaditý a šlapajúci podklad pre všetky skladby večera. Nevraviac o sólach s emotívnou methenyovskou melodikou. Zaslúžene vytlieskaný prídavok usadil kapelu na kraj pódia a rozospieval publikum chytlavou skladbou „Lizbona, Rio i Havana“.
Výborná dramaturgia festivalu pokračovala i po koncerte hlavnej hviezdy večera. V kaviarni rozohrávala jam session kapela skvelých domácich hudobníkov: Andrej Urminský – gitara, Martin Uherek – saxofón, Peter Solárik – bicie a Róbert Ragan jr. – kontrabas. Postupne sa medzi nich primiešali jazzmeni z kapiel oboch dní festivalu a tak mali návštevníci možnosť zažiť spontánne džemovanie hudobníkov ako Adam Rogers, Jure Pukl, Ben Perowsky, Vladimir Kostadinović, či Krzysztof Herdzina!
Foto: Erik Hirner
Peter Baláž
