Soundtrack k môjmu životu – Geri Allen: The Life of a Song
Pred dvadsiatimi rokmi sa mi do rúk dostala triová nahrávka afroamerickej klaviristky a skladateľky Geri Allen. Medzitým sa mnohé zmenilo – Geri vydala sedem ďalších albumov pod svojím menom, prípadne v spolupráci so svojím vtedajším manželom a skvostným trubkárom Wallacem Roneym. V roku 2008 sa rozviedli a medzičasom sú už obaja po smrti: Geri podľahla ako šesťdesiatročná v júni 2017 rakovine a Wallace sa v marci 2020, necelé dva mesiace pred svojou šesťdesiatkou, stal jednou z obetí COVID-19. Po oboch ostalo množstvo skvelých nahrávok.
Rodáčku z „Motorového mesta“ Detroitu museli ovplyvniť soul a funky tamojšieho vydavateľstva Motown. Živelná čierna hudba ju fascinovala nezávislosťou a pulzujúcim vedením basovej línie. Geri prešla nielen výraznou muzikantskou školou života, ale tiež akademickými inštitúciami. Jazzové absolutórium na Howard University vo Washingtone, DC zavŕšila štúdiom etnomuzikológie na University of Pittsburgh. Prepojenie vedeckých a muzikantských aktivít ju priviedlo k rôznorodým aktivitám, napríklad k projektu Zvukového múzea Ornetta Colemana, alebo hereckej roli klavírnej priekopníčky Mary Lou Williamsovej vo filme Kansas City režiséra Roberta Altmana.
Prelomovým albumom bol „Twenty-One“ (Blue Note 1994) s legendárnym davisovským rytmickým tandemom Ron Carter – Tony Williams, ako aj „The Gathering“ (Verve 1998), na ktorom už spolupracovala so svojím manželom. Na „The Life of a Song“ (Telarc 2004) namiesto prefláknutých podmanivých tém predkladá zväčša autorský materiál. S hviezdnou rytmikou, kontrabasistom Davom Hollandom a bubeníkom Jackom DeJohnettem spolupracovala už v zoskupení bebopovej dámy Betty Carter (napríklad na parádnom albume „Feed the Fire“, Verve 1994). Album otvára LBW’s House (The Remix) s úvodnou ostinátnou figúrou, ktorú narúša bitonálny kontrastný motív (za názvom skladby sa skrývajú mená jej detí Laily a Barbary, ako aj manžela Wallaceho). Vrcholom albumu môžu byť pokojne kostrbaté asymetrické línie v Black Bottom alebo In Appreciation: A Celebration Song s odkazom na Rosu Parksovú. Afroameričanka pôvodom z Detroitu sa v decembri 1955 v Alabame postavila na odpor rasovej segregácii a jej svedectvo dodnes inšpiruje nielen jazzmanov.
Zaujímavý je prístup Geri Allen k prevzatým témam. Z melodického základu excerpuje drobné motívy, ktoré počas skladby predkladá v nových polyrytmických súvislostiach (nádherne krehká Lush Life z pera Ellingtonovho spoločníka Billyho Strayhorna, premenlivá Dance of the Infidels klavírneho majstra Buda Powella alebo záverečná Soul Eyes jej niekdajšieho kapelníka Mala Waldrona s krídlovkou Marcusa Belgrava). Rytmicky rafinovaná a prekvapivo provokujúca (a prorokujúca) Geri Allen síce rešpektuje jazzovú tradíciu, no odmieta akúkoľvek strnulosť či spútanosť. „The Life of a Song“ zrejme nebude albumom na jediné počutie, keďže jeho heterogénne plochy evokujú skôr dobrodružné putovanie členitými krajinami. Ďakujeme, Geri!
Autor: Peter Motyčka
