Jazzovú históriu neustále sprevádzali revolúcie. Napríklad 50.-60. roky minulého storočia sa niesli v znamení neustáleho boja Afroameričanov osamostatniť jazzovú hudbu a zbaviť ju potupnej závislosti na belošskej tradícii. Jazz chceli vnímať predovšetkým ako vlastné dedičstvo a stránili sa sofistikovaných vplyvov bielych hudobníkov. Považovali sa skôr za nasledovníkov W. C. Handyho, Freddieho Kepparda či Buddyho Boldena, a nie označovaných „jazzových kráľov“ Paula Whitemana či Bennyho Goodmana. „Slovo jazz je až príliš zviazané s minulosťou a práve od tej sa snažíme dištancovať,“ tvrdil vehementne zástupca reformného hnutia Archie Sheep. „Pokiaľ našej hudbe budeme hovoriť naďalej jazz, musíme si naďalej nechať hovoriť negri.”
Nový pojmoslovný aparát preferoval označenie veľká čierna hudba (Great Black Music). Na jej základoch sa zrodilo niečo nové a túto odlišnosť prezrádzalo pomenovanie “new thing”. Nový jazz mal byť predovšetkým otvorený, voľný, slobodný. Prinášal radikálny odklon dovtedajšieho spôsobu tonálneho, harmonického i metrorytmického vnímania. Charakter zmien vyhrotil do extrémov: negoval tonálne centrá a často aj základné metrum, prerozdelilo sa tradičné delenie úlohy sólistu a sprievodu. Jazz zrazu predstavoval paralelu k premenám hudobnej reči v súčasnej vážnej hudbe. Obdobie Great Black Music prinieslo slávu osobnostiam ako Ornette Coleman, Cecil Taylor, John Coltrane, Albert Ayler, Don Cherry... Ale aj na prelome milénia burcovali projekty jedného z kľúčových zoskupení slobody – Art Ensemble of Chicago.
K tvorbe tohto výnimočného zoskupenia som sa dostal prostredníctvom albumu „The Meeting“ (PI Recordings 2003), ktorý dodnes vnímam ako iniciačný aj napriek tomu, že som neskôr objavil zásadnejšie nahrávky hnutia okolo AACM (Association for the Advancement of Creative Musicians), ktoré v polovici 60. rokov založili v Chicagu klavirista Muhal Richard Abrams, klavirista Jodie Christian, bubeník Steve McCall a skladateľ Phil Cohran. (Musím spomenúť, že viacero hudobníkov z tohto okruhu som mal šancu zažiť v rámci bohatej programovej ponuky rakúskeho Jazzfestival Saalfelden.) Album „The Meeting“ bol nielen vzhľadom na množstvo personálnych zmien zoskupenia skutočne miestom nových stretnutí. Koncom 90. rokov minulého storočia kapelu po dlhých rokoch opustil flautista a saxofonista Joseph Jarman až sa v roku 1999 po smrti Lestera Bowieho ansámbel skresáva na trio. Jarmanovým návratom začala nová éra, ktorú však v roku 2004 prerušila smrť kontrabasistu Malachi Favorsa Maghostuta (kapela mu venovala nasledujúci album „Sirius Calling“, ktorý ešte stihli nahrať ako kvarteto).
Najvýraznejším elementom hudby Art Ensemble of Chicago (AEOC) je spoločné preskúmavanie priestoru a napriek tomu, že členovia ansámblu sú skôr impresionistami ako virtuózmi, ich výraz dokáže strhnúť a unášať. „The Meeting“ prináša nespútanú radosť muzikantov tešiacich sa z každej frázy. Napriek svojmu veku (alebo snáď práve preto) oslavujú (spev Josepha Jarmana v úvodnej Hail We Now Sing Joy povzbudzuje k radosti). Jednoduché ostinato tenorsaxofónu Roscoe Mitchella naznačuje, ako sa AEOC ukážkovo vysporiadavajú s absenciou akéhokoľvek harmonického nástroja. Jednoducho sloboda! Ústredným opusom albumu je rozsiahla päťčasťová suita It´s The Sign of the Times kontrabasistu Malachiho Favorsa Maghostuta. Ambientnosť formy dotiahnutá do maxima neposkytuje poslucháčovi pomocnú barličku. Každú z častí lemuje meno člena zoskupenia a spôsob vrstvenia naznačuje neustále absorbovanie nových podnetov. Odlišnú poetiku ponúka priamočiaro nazvaná Wind and Drum. Wind nielen vo význame označenia dychového nástroja, ale ako synonymum ducha prevláda nad prízemnosťou úderu bubeníka Famoudou Dona Moeho. Wind and drum presne ako nebo a zem, duch a telo, melódia a rytmus... Jednoducho radosť: radosť z hudby i vzájomného stretnutia!
Autor: Peter Motyčka
