Pilotný diel špeciálu venovaného albumom, ktoré sa slovenským jazzmanom podarilo vydať v minulom roku, bude mať viacero pokračovaní a čitateľa / poslucháča prevedie všetkými domácimi jazzovými nahrávkami s vročením 2022. A keďže sme sa minule venovali tandemovým projektom, dnes sa pozrieme na tie sólové. Predsa len, doba inflácie a nárastov cien energií sa musí zákonite odraziť aj v jazzových reáliách.
Vo dvojici sa to pravdepodobne ťahá lepšie (hoci by mnohí oponovali), no pocit voľnosti a osamotenia – akási nemožnosť oprieť sa o interakciu spoluhráčov – dáva mnohým umelcov doslova krídla. Pokiaľ ma pamäť neklame – sólové projekty sa v rámci nominácií ESPRIT objavili v histórii udeľovania tejto ceny len trikrát: v roku 2013 vydali sólové albumy klaviristi Ondrej Krajňák („FOREVERNEST“, Hevhetia) a Valér Miko („Príbehy“, Real Music House) a v roku 2016 vyšiel koncertný záznam recitálu Jána Hajnala („Bartók's Room“, Hevhetia). V minulom roku sa s touto kráľovskou disciplínou rozhodli popasovať hneď traja umelci a v ponuke pribudla nielen dvojica akustických recitálov, ale aj hybridný sólový projekt.
Denis Gerhardt: „Deep SunDay“ (vlastný náklad)
Klavirista a skladateľ Denis Gerhardt zdedil po svojom otcovi, legendárnom klaviristovi a skladateľovi Ladislavovi Gerhardtovi (1937–1993), nielen lásku k jazzu, ale aj tvorivý potenciál. Viacerí Denisa spoznali ako klaviristu rôznožánrovej kapely Transylvánske obedy, v posledných rokoch býva jeho domovským zoskupením Denis Gerhardt Trio (s basgitaristom Jankom Lehotským ml. a bubeníkom Gustavom Horváthom) a v rámci digitálnych platforiem ponúka sériu nahrávok svojich projektov Jazzferno, Denis Gerhardt Guitar Project alebo Jazz & Groove. Tú najnovšiu s názvom „Deep SunDay“ chytil Denis Gerhardt výlučne do vlastných rúk a séria autorských kompozícií nezaprie inšpiráciu osobnosťami, ktoré sa pohybovali okolo Milesa Davisa na prelome 70. rokov minulého storočia. Gerhardt ako „sám vojak v poli“ prekladá jednotlivé vrstvy klávesových zvukov gitarovými groovmi a nápaditými basgitarovými figúrami a snáď len škoda neprirodzeného syntetického zvuku imitovaných dychových nástrojov. Nedeľa Denisa Gerhardta môže mať aj takúto svojskú jazzfunkovú atmosféru a môžete si ju vychutnať na bandcampovej stránke umelca.
Ondrej Krajňák: „Krížna cesta“ (Hudobný fond)
Kráľovská disciplína, kráľovská téma a kráľovský rezultát! Presne takto môže znieť prepojenie čohosi vyššieho, nepopísateľného s realizovateľným. Ondrej Krajňák vyznáva v rámci svojich nahrávacích počinov tematické či konceptuálne projekty: ešte vo svojich mladíckych rokoch ponúkol v spolupráci s Radovanom Tariškom pozoruhodnú sériu reflexií prírodných živlov („Elementy“, 2006), následne vystrúhal mimoriadnu poctu klavírnemu nestorovi Ernestovi Oláhovi („FOREVERNEST“, 2013) a teraz kontempluje nad sériou zastavení Krížovej cesty. Samotný názov „Krížna cesta“ napovedá o viacznačnosti: duchovne spriaznený poslucháč vníma symbiózu predkladaných motívov s intenzitou bolestného putovania na Golgotu, no neustále rozhodovania sa na životných krížnych cestách môžu byť aj profánnou témou. Ondrej Krajňák nezapiera svoj postoj: odkrýva vnútro a na viacerých miestach sa odhaľuje až na dreň. Takmer hodinový tok prýšti neuveriteľnou energiou a vrchovato naplnenou mierou emocionality nabíja všetko navôkol. Mnohí sa dokážu naučiť hrať jazz – Krajňák však predkladá len to, čo sám odžil a ponúka to majstrovsky!
Alan Bartuš: „Solology“ (Hudobný fond)
Zdanlivo totožný akustický koncept sólového klavíra a napriek tomu úplne odlišný. Alana Bartuša delí od Krajňáka nielen vekový rozdiel dvoch desaťročí, ale úplne inými sú aj background a prístupy oboch umelcov. Čerstvý absolvent viedenskej Musik und Kunst Privatuniversität a laureát prestížnych ocenení (Excellence Piano Awards, Ö1 Jazzstipendium v rámci JAM MUSIC LAB) sa pred plánovaným odchodom do New Yorku a štúdiom na Manhattan School of Music, podujal na kráľovskú disciplínu sólového recitálu. Bartušov prístup je mladícky dravejší a okrem obdivuhodných technických dispozícií prezrádza široký žánrový rozptyl. Kým Krajňák skôr medituje (a myšlienky v dobrom slova zmysle omieľa), Bartuš sa premyslene vrhá do vĺn a dychtivo preskúmava celú plejádu zvukových i výrazových možností. Poučený „klasikmi“ (predovšetkým modernisti ako Bartók, Kodály či Prokofjev) ale aj jazzovými veľmajstrami (Jarrett, Hancock, Corea, Kirkland) osciluje medzi odvážnejším a otvorenejším free konceptom a lyrickejšími polohami, počas ktorých si dokáže okolo prsta omotať aj tradičnejšie zameraného poslucháča. Alan Bartuš prijal v mladíckom veku obrovskú výzvu a zhostil sa jej s nevídanou odvahou a so cťou.
Autor: Peter Motyčka
