Rozhovory s Jim Hallom, II. časť
V Južnej Amerike ste sa ešte nejaký čas zdržal?
Áno, mali sme ísť do Chile ale v Santiagu bolo ničivé zemetrasenie, takže koncerty sa nakoniec zrušili. Požičal som si peniaze od Normana Granza a zostal som v Buenos Aires ešte mesiac.
Norman Granz bol manažérom pre Jimmyho Giuffreho, vďaka čomu som mohol pokračovať v spolupráci s Ellou Fitzgerald. Nahradil som Herba Ellisa. Cítil som sa ako Lou Gehrig v čase keď bol zdravý– vždy na správnom mieste v správnom čase.
Obaja s Ronom Cartnerom ste mali základy v klasickej hudbe. Bolo to smerodajné vo vašej spoločnej 'duo' spolupráci?
Nemyslím si, iba ak podvedome. Rona som spoznal cez Arta Farmera aj keď som vtedy s Artom nepracoval. Jeho kapela v tom čase pozostávala z Rona Cartera a Waltera Perkinsa. Ron bol v New Yorku len krátko, hrali sme spolu jeden večer na Siedmej Avenue kde sa potuloval aj Miles Davis. Spýtal sa Rona či by s ním nechcel spolupracovať, Ron ho samozrejme poslal za Artom. Nakoniec Ron začal pracovať s Milesom Davisom a jeho miesto nahradil Steve Swallow. Takéto veci sa v tom čase stávali bežne.
Neskôr som začal hrávať v The Guitar, Kenny Burrell bol spolumajiteľom. Jedného dňa som zavolal Ronovi a odvtedy sme začali hrávať spolu ako duo to bolo v polovici 60tich rokov. O pätnásť rokov sme našu spoluprácu obnovili v Blue Note v New Yorku a následne v troch Blue Notes v Japonsku.
Mali ste niekedy možnosť zahrať si s Eddie Gomezom?
Áno, aj keď nie veľmi často. Eddie je úplne iný typ muzikanta než Ron Carter. Je to môj dobrý priateľ a býva blízko mňa v New Yorku. Obaja máme psov, ktorých spolu venčíme. Kedysi dávno som ho odporučil do Bill Evans trio.
Vnímate Vašu spoluprácu so Sonny Rollinsom na začiatku 60 rokov ako prevrat vo Vašej kariére?
Možno to bude znieť zvláštne ale aj napriek tomu čo sa v tom čase dialo som sa cítil byť súčasťou jazz komunity. Pamätám sa ako som jedného dňa dostal krátky list od Sonnyho Rollinsa. Živo si viem vybaviť naše prvé vystúpenie v Upper West Side klube, ktoré bolo vypredané. Max Roach, John Lewis a Wes Montgomery boli skalnými poslucháčmi. Kamarátstvo medzi muzikantmi je jednou z najkrajších a najúžasnejších vecí. Obdivujem Sonnyho je výborným muzikantom, stále nedokážem pochopiť ako niekto môže hrať tak dobre.
Kto z mladých hudobníkov Vás zaujal?
Napríklad Bill Frisell, nikdy neviete čím vás prekvapí. Spolupracovali sme spolu chvíľu na jednom duete. Páčia sa mi mladí muzikanti, ktorí ma dokážu prekvapiť a snažia sa o niečo jedinečné. Hudba Chrisa Pottera je takisto veľmi dobrá. Skladá piesne za pochodu namiesto hrania toho, čo je predpísané. Je prekvapujúco dobrý. Dave Binney je ďalším kvalitným hudobníkom, ale nie je tak známy ako Chris. Tom Harrell hrá úžasne, o to viac keď si predstavíte čím všetkým si prešiel. Ďalším je Joe Lovano. Milujem jeho hudbu. Tenor saxofón je mojím obľúbeným hudobným nástrojom. Ešte predtým ako som začal pracovať so Sonnym som na chvíľu mal možnosť hrať s Benom Websterom.
Čo je pre Vás inšpiruje na Sergeiovi Rachmaninovi a Béla Bartokovi?
Béla Bartok bol pre mňa omnoho väčším idolom než Rachmaninov. U Rachmaninova sú niektoré časti jeho tvorby ľahko predvídateľné ako napríklad melódie ktoré používa v orchestrálnych kúskoch a jeho záujem o folklór patrí k tomu. V škole som bol vždy zamilovaný do jeho kvartetov. Keď som sa dostal na Clevelandský Inštitút Hudby stal sa mojím idolom Paul Hindemith pripomínal mi Stana Kentona. O Mozartovi som v tom čase nevedel nič, aj keď jeho tvorba je základ, ale počas tých piatich rokov sa to samozrejme zmenilo. Dnes hudbu veľmi nepočúvam, lebo zvyčajne ma to ovplyvní. Viac sa zameriavam na maľby a akékoľvek nehudobné umenie. Keby sa ma niekto spýtal akú nahrávku by som si zobral na opustený ostrov, bol by to John Cage a jeho 4 33 a silence.
Presnosť a jasnosť je to čo charakterizuje vašu hru. Ako to súvisí s improvizáciou?
Znamená to počúvať čo ste práve zahrali, následne na to reagovať tým, že vytvoríte niečo unikátne – niečo nové. Čo Vás povedie niekam ďalej, ďalej než ste boli predtým.
Pokračovanie o týždeň
