Robert Glasper: Čas na nové štandardy
Jazz ako hudba a komunita sa neustále vyvíja. A tento vývoj je vskutku neprehliadnuteľný - každý človek dokáže vycítiť rozdiel medzi hudbou Louisa Armstronga zo začiatku 20. storočia, a tvorbou Milesa Davisa z rokov osemdesiatych. Prispel k tomu aj technický vývoj, ale hlavne vývoj intelektuálny – v prvom rade v rovine prístupu k hudbe ako takej.
Okrem vyššie spomenutých hudobníkov sa o tento vývoj postaralo mnoho ďalších, mnohí z nich už nežijú, mnohí sú však medzi nami aj dnes. Jedným z nich je Robert Glasper, 34 ročný americký klavirista a producent, rodák z Houstonu. Glasper je medzi generáciou mladých jazzových (ale aj nejazzových) hudobníkov známy predovšetkým svojím inovatívnym prístupom k jazzu, jeho kombinácií s inými žánrami a snahe jeho sprístupnenie súčasnej genrácii. O tom, že sa mu to darí, hovorí aj 100 000 predných kópií jeho posledného albumu Black Radio, z roku 2012.
Glasper sa ako priekopník súčasnej hudby venuje aj inovácii hudobného materiálu, s ktorým pracuje. Paralélne je lídrom dvoch vlastných projektov – Robert Glasper Trio a Robert Glasper Experiment. Pracuje s tvorbou H. Hancocka, W. Shortera, ale zároveň preberá skladby Radiohead, Björk, Little Dragon, či Nirvany. A práve Robert je jedným z viacerých súčasných jazzmenov upozorňujúcich na potrebu nových štandarov. Teda nových autorských kompozícií, ktoré by sa mali stať bežne hranými a známymi skladbami, ako to bolo vo vrcholnom období jazzu v polovici minulého storočia. Bližšie sa k problematike vyjadril v interview nakrúteného počas festivalu v Tbilisi.
Robert približuje svoj pohľad na súčasnú situáciu:
"Neviem čo sa udialo, lpretože nikdy predtým to tak nebolo. Jazz bol vždy hudbou, ktorá narastala, vždy sa dalo niečo pridať, a vždy to bolo v poriadku. Po istom čase ľudia zamrazili jazz v čase a povedali - toto je jazz a musí znieť tak, alebo približne tak. A keď k tomu niečo pridáš, už to jazz nie je. Pravdou ale je, že dnes máme okolo nás viac hudby, ktorá nás ovplyvňuje, než mali John Coltrane alebo Thelonious Monk. Ak by aj oni mali tú všetku hudbu, ktorú tu máme dnes, určite by ich ovplyvnila, a znela by inak."
„Sme iná generácia. Ak by sme ignorovali naše hudobné vplyvy, pri ktorých sme vyrástli, potom by to nebol duch jazzu. Duch jazzu je obraz spoločnosti, v ktorej žijeme, ako na nás pôsobí a aká hudba na základe toho vznikne. To je to, čo robíme.“
Nepatrí však k ľuďom, ktorí odpisujú tradíciu, práve naopak:
"Nikdy nehovorím - zabudnite na históriu. Nehovorím, že nie je dôležitá. Niektorí ľudia sú však posadnutí históriou tak, že nežijú v súčasnosti."
Potrebu vzniku nových štandardov a obrodenia súčasnej hudby a súčasného jazzu vysvetľuje takto:
„Podľa mňa sa budú ľudia aj o 50 rokov vracať spať do 50. a 60. rokov, pretože to bol vrchol jazzovej komunity. Všetci hrali navzájom svoju hudbu, každý mal čo povedať, hudba bola nová, prelomová. Dnes sa viac-menej iba vzdáva česť tomuto obdobiu. Nerobia sa nové, prelomové veci. Takže o 50 rokov sa nebudú pozerať na našu dobu, pretože príliš uctievame 50. a 60. roky.“
"Ľudia stále hrajú štandardy, no ja si myslím, že by mali prísť nové štandardy. Ľudia by mali hrať skladby jeden druhého, pretože tak sa dnešné štandardy stávajú štandardami. Každý hral skladby iných, takže sa stali v komunite dobre známe. Dnes to tak nie je, nakoľko jazz je dnes veľmi súťaživý. Miznú kluby, každý chce hrať svoju vlastnú hudbu, preto je dnes komplikované vytvoriť nový štandard. Ale myslím si, že je dôležité, aby hudba mohla rásť, aby sa začala písať nová história."
Viac Robertových myšlienok si môžete vypočuť v samotnom interview:
Lukáč & Krekáč
