Reportáž: Raphael Wressnig “The soul gift band” & support Valér Miko

15. októbra 2016, Blue Note, Nové Mesto nad Váhom

Sledujúc pravidelne program hudobného klubu Blue Note si dovolím úvodom skonštatovať, že jeho jesenná sezóna sa rozbehla naplno. Hoci pôvodnou ambíciou Blue Notu bolo zameranie sa na jazz, vyprofiloval sa postupne ako žánrovo univerzálny klub, v ktorom si jazz aj naďalej udržiava svoju pozíciu. Napriek tomu, či práve preto, že jeseň sa na Slovensku radí k najrušnejším hudobným sezónam, druhú oktobrovú sobotu klub zrovna nepreskal vo švíkoch. Možno si len jazzoví priaznivci potrebovali v teple domova dobíjať batérie pred náročným “jazzákovým” víkendom.  Majiteľ a dramaturg klubu v jednej osobe, Tibor Zelenay,  zvolil dramaturgicky zaujímavú kombináciu, dve štýlovo odlišné kapely.

Ako prvé vystúpilo trio Valéra Miku v obsadení: Valér Miko – klavír, Tamás Belicza – basgitara a Dávid Juraj Raši – bicie. Trio sa na tuzemskej hudobnej scéne etablovalo pomerne rýchlo, v roku 2015 sa  stalo absolútnym víťazom hudobnej súťaže Jazz Start Up.  Z koncertov tohto zoskupenia sme na našom portáli priniesli tento rok niekoľko reportáží, naposledy z tohoročného One Day Jazz Festivalu a Open Jazz Festu. Trio má zatiaľ na konte debutový album s abstraktne, až impresionisticky znejúcim názvom -Vibrations, states, emotions (Hevhetia, 2016). Klavirista a skladateľ Valér Miko svojou tvorbou pokračuje v tradícii moderných jazzových trií, ktoré sa v poslednej dekáde tešia mimoriadnej obľube publika. Svoj vzťah k hudbe opisuje takto: "Hudba je pre mňa zázračný a tajuplný jav, plný odovzdávania a prijímania emócií, nálad ako aj zrkadlenie vnútorného sveta umelca."  Podľa Valérových vlastných slov je jeho hudba hlavne o “spontánnej emócii, či momentálnom vnútornom rozpoložení, v akom sa práve nachádzam.”

Skupina sa vyznačuje moderným zvukom, ku ktorému v značnej miere prispieva aj Beliczova basgitara, hoci v súčasných jazzových triách sa možno častejšie stretnúť s kontrabasom. Hudba tria je postavená na vyváženom zvuku, výraznej melodickej klavírnej linke a ľúbozvučných, no nevtieravých harmóniách. V trištvrtehodinovom bloku odznelo celkovo päť skladieb. Dve z nich – ‘From Sunshine to Sunset’ a ‘At The Fool Moon’ pochádzajú zo spomínaného debutového albumu. Ostatné prezentoval frontman ako svoj nový materiál, ktorý vyjde na pripravovanom albume.

Porovnávajúc sobotňajšie vystúpenie s doterajšími (festivalovými) koncertmi tria som nadobudol dojem, že mu pristane najviac klubové pódium. Keby som mal tento štýl jazzu niekam zaškatuľkovať,  zaradil by som ho do kategórie ‘jazz pre všetkých’ a to len v tom najlepšom zmysle slova. Tvorbu tria vnímam rovnako pozitívne, ako hudbu ďalšej slovenskej mladej formácie – Tria Pavla Morochoviča.  

Valér Miko Trio vystúpilo ako predkapela headinera, rakúskeho skladateľa a hráča na Hammond B-3 - Raphaela Wressniga.  Raphael Wressnig nie je na slovenských klubových a festivalových pódiách neznámym pojmom. V posledných rokoch vystupoval v Blue Note, v piešťanskom Kursalone, či na festivale Open Jazz Fest,  alebo na festivale Trnavský Jazzyk. Z posledných dvoch menovaných sme priniesli aj reportáže na našom portáli.

Wresnigove hammondové trio, to je taliansky bluesový gitarista a producent Enrico Crivellaro  a rakúsky bubeník s talianskymi koreňmi - Silvio Berger. Raphael patrí k hammondistom, ktorí dokážu kombináciou dravej hry, výrazných rytmov, občas I preexponovanej dynamiky a showmanského prístupu nielen zaujať, ale doslova strhnúť publikum. Z pohľadu kompozície by sa jazzoví puristi zrejme prikláňali skôr k tvorbe takých hamondistov, ako Larry Goldings, Jimmy Smith, či Dr. Lonnie Smith. Raphael Wressnig  je kapitola sama o sebe. Aj názov jeho predposledného albumu Soul Gumbo naznačuje odvážne mixovanie viacerých štýlov do jedného veľkého, pikantného gulášu. Wressnigove albumy bývajú navyše obohatené o vokálnu zložku (do štúdia si zvykne prizvať spevákov a speváčky),  ktorú sme zatiaľ nemali možnosť vidieť na Slovensku naživo. Vokály sú neprehliadnuteľné aj na jeho najnovšom albume ‘Soul Connection Captured Live’ ktorý vyšiel pred niekoľkými dňami na počesť jeho dvadsaťročného pôsobenia na hudobnej scéne.

Čo sa týka “hardwarovej” výbavy tohto štajerského hammondistu, radí sa k ortodoxným inštrumentalistom, čo v preklade znamená, že na koncertoch vystupuje vždy s originálnou, stokilovou “bé trojkou” a reproduktorom Leslie z roku 1957. Úcta k tradícii sa mu tentokrát takmer vypomstila, keď na Lesliem zlyhal gumový remienok, poháňajúci vrtuľu. Tá, okrem iného, umožňuje Hammondu dosiahnuť vibrato. Raphael sa tak musel zaobísť bez jednej z typických zvukových charakteristík nástroja.

Wressnigov repertoár v Blue Note bol divokou soulovo-funkovou jazdou, okorenenou  exkluzívnym  zádumčivým, ťahavým bluesom (Almost Lost My Mind od I.J.Huntera), v ktorom exceloval gitarista Enrico Crivellaro, ďalšia hybná sila tria. Do zásoby svojich hitov načrel Raphael niekoľkokrát, vytiahol z neho chytľavú funkovačku Slivovitz for Joe, alebo Banana Boogaloo.

V dynamicky exponovanejších kompozíciách pripomínal Wressnigov zvuk purplovské hammondy Jona Lorda. Nebol by to koncert Raphaela Wressniga, keby nepredviedol svoje okázalé kúsky, ako hru nosom na klávesoch, či tanec na Hammonde, s tamburínou v ruke. Dravosť a divokosť je neoddeliteľnou súčasťou Raphaelovho štýlu, a súdiac podľa jeho pódiového prejavu si myslím, že nielen hudobného.  Trio hralo s plným nasadením, ako pred vypredanou športovou halou. Zdá sa, že Raphael Wressnig si u nás vybudoval fanúšikovskú základňu a v slovenských kluboch bude vždy vítaným hosťom.