Tento ročník (viac dní trvajúceho) One Day Jazz festivalu v Bratislave sa historicky po prvý krát konal pod holým nebom. Táto zmena dodala podujatiu atmosféru otvorenosti, voľnosti, i slobody, a pomohla vyvolať dojem veľkoleposti (koncert sa konal v priestoroch nádvoria Bratislavského hradu). Ak má miesto podujatia byť súčasťou jeho myšlienkového konceptu, v tomto prípade idey humanizmu, tolerancie, a mieru, bolo zvolené vhodne. Vsadením na exteriér sa však na druhej strane museli usporiadatelia na čele s riaditeľom festivalu Martinom Valihorom vysporiadať s nevyspytateľnými prírodnými živlami. Toto je reportáž z piatkového koncertu zo dňa 17.6.2016, na ktorom sa predstavili tri hudobné zoskupenia.
Ako prvý sa predstavil mladý klavirista Valér Miko so svojím novým projektom, v ktorom účinkujú Tamás Belicza na basgitare a Juraj Raši na bicích nástrojoch. V niekoľkých skladbách v ten večer hosťoval aj gitarista Pavol Bereza. Ich hudba je veľmi plynulá a súrodá, melodická, často spevavá, občas melancholická. Vo Valérovom hraní som cítil prvky klasickej hudby (veľmi prirodzene integrované, úprimné, a autenticky znejúce), najmä čo sa týka harmónie a neagresívneho a ľúbozvučného spôsobu, akým rozozvučoval klavír. Nie je to klasicky znejúce jazzové trio, aké by si človek predstavil, a to je dobré. Líder kapely počas koncertu nerozprával. Hovoril som si, že je to škoda. Ocenil by som, ak by som poznal názvy hraných skladieb, alebo sa prosto dozvedel informácie o projekte z prvej ruky. Domnievam sa ale, že sa poväčšinou hrali skladby z albumu "Vibrations, States, Emotions", ktorý skupina vydala pred nedávnom. Každopádne som šťastný, že u nás vznikajú zoskupenia hrajúce pôvodnú, unikátnu hudbu, a z koncertu som mal radosť. Viem si predstaviť, že v tmavšej a intímnejšej atmosfére jazzového klubu, kde je publikum už usadené a koncentrované, takýto druh hudby vyznie ešte lepšie.
Po krátkej pauze vystúpila na pódium štvorica hudobníkov, ktorí už niekoľko rokov kráčajú odlišnými a separátnymi hudobnými cestami, no ktorých zároveň spája bohatá a hudobne plodná spoločná história. Ide o gitaristu Johna Shannona, trubkára Dana Brantigana, basgitaristu Oskara Rózsu, a bubeníka Martina Valihoru. Ich vystúpenie bolo comebackom projektov Waking Vision, Dan Brantigan Quartet, a Universal Cure, na ktoré sa mnoho jazzových fanúšikov v ten večer tešilo. Bol som prekvapený, aký majestátny zvuk dokáže vyčarovať neklávesové komorné zoskupenie. Významným elementom tohto zvuku bol John Shannon a jeho metalová véčková gitara (vizuálom podobnosť začínala a končila), ktorý skvelo pracoval s rozkladaním harmónií, vytvárajúc priestor pre melódie a sóla Dana Brantigana. Ten striedal akustickú trubku s elektrickou, ktorú hádam mnohí z nás počuli naživo po prvý krát, a ocenili jej unikátnu farbu ešte viac umocňujúcu prekvapivo mohutný zvuk kapely. Bolo evidentné, že sa na koncert prišli pozrieť aj fanúšikovia vyššie spomínaných projektov, tlieskalo sa už po úvodných taktoch niektorých skladieb. Na jazzový koncert nezvyklý úkaz, no o to vítanejší. Potešila ma záverečná skladba z albumu "The Ancient Bloom" od Waking Vision. Pred skladbou "Prayer For The Ocean" John Shannon hovoril o jednote ľudského ducha a spojení hudby s prírodou. Bolo to silné posolstvo a výborný koncert.
Festival napokon uzatvorila štvorica hudobníkov, ktorých spájala účasť na tvorbe posledného albumu Davida Bowieho s názvom "Blackstar". Koncert tak bol aj hudobnou spomienkou na ikonu svetovej hudobnej scény. Skupinu viedol saxofonista Donny McCaslin. Na bicie hral Mark Guiliana, klávesové nástroje obsluhoval Jason Lindner, a role basgitaristu sa zhostil multiinštrumentalista Nate Wood (mohli sme ho vidieť aj na minuloročnom One Day Jazz festivale spolu s Waynom Krantzom). Charakterizovať hudbu tejto formácie nie je jednoduché, málokto z nás totiž asi počul niečo podobné. Opäť sme sa dočkali veľkého zvuku. Dominovali rozsiahle improvizované plochy plné dizonancie a syntetizovaných zvukov, spravidla podporené tónovo jednoduchším, no výrazným groovom. Jason Lindner za klávesovými nástrojmi pripravil publiku naozaj mohutné elektrické zvukové divadlo, miestami znejúce ako akýsi robotický kolos. Kontrastom boli pasáže sólo klavíra pozostávajúce z oscilujúcich rozkladov harmóní. Nad tým všetkým sa niesol kričiaci a expresívny jazzový saxofón. Celé to znelo akoby som sa pozeral na obraz expresionistu a odpútať sa dalo len ťažko. Záver koncertu napokon priniesol nevídaný úkaz. Rozpršalo sa a hudobníkov a ich nástroje pomocou veľkých nepremokavých fólií doslova vlastnými telami chránili organizátori festivalu, aby mohla kapela dohrať skladbu. Bolo to pôsobivé a úprimné, mnohí diváci si tento zážitok zvečnili pomocou svojich smartfónov, ktorých obrazovky ku koncu koncertu rozžiarili publikum. Bola to symbolická a silná bodka za festivalom, na ktorý sa určite oplatí prísť aj o rok.
Foto: Rudolf Baranovič
