Príhovor Obamu na oslave medzinárodného dňa jazzu: Jazz je dobrým barometrom slobody
Na Slovensku sme Medzinárodný deň jazzu oslávili tento víkend udeľovaním ocenení Esprit za najlepší jazzový album roka 2015, v USA americký prezident zorganizoval veľkolepý koncert priamo v Bielom dome. Predtým ako sa na pódiu objavili legendárne mená jazzovej scény, Barack Obama otvoril slávnostný večer týmto inšpiratívnym príhovorom.
"Všetkým vám prajem dobrý večer! Vitajte v Bielom dome! Vidím, že sa tu zišlo dobré publikum. Už päť rokov sa po svete oslavuje Medzinárodný deň jazzu, od Istanbulu, cez Osaku až po Paríž. S hrdosťou môžeme povedať, že tento rok sa jazz opäť vracia do Ameriky. Chcem poďakovať organizácii UNESCO, jej generálnej riaditeľke Irine Bokovej a Inštitútu Thelonious Monka za pomoc pri realizácii tejto výnimočnej udalosti. Tiež chcem poďakovať jednému blízkemu priateľovi mňa a mojej manželky - ambasádorovi UNESCO, legendárnemu jazzovému hudobníkovi a úžasnému človeku, Herbie Hancockovi. A nášmu moderátorovi, ktorým dnes večer bude Morgan Freeman.
V roku 1964, keď Dizzy Gillespie kandidoval na prezidenta - a toto je skutočný príbeh - povedal: 'Keď budem zvolený za prezidenta USA, mojim prvým vládnym rozhodnutím bude premenovať Biely dom na Bluesový dom.' Takže dnes to spravíme podľa Dizzyho. Premieňame tento dom na dom bluesu. No predtým, ako ktokoľvek vyjadrí svoje výhrady o tom, že prekračujem svoje právomoci alebo chcem demoštrovať svoju moc, chcem objasniť, že som nevydal nijaký rozkaz ani zákon. Len som pozval mojich obľúbených jazzových hudobníkov, aby mi prišli zahrať “domov” - aj takáto schopnosť je jednou z výhod mojej práce.
Vám tu prítomným príbeh o vzniku jazzu určite rozprávať nemusím. Od jeho skromných začiatkov ako hudba černošskej pracujúcej triedy - takmer neviditeľná pre bežných ľudí - sa jazz stal jedným z najvýznamnejších umeleckých prínosov Ameriky. Vznikal najmä v amerických mestách ako New Orleans, kde zmes španielov, francúzov, creolov a iných kultúr vytvorila inovatívny nový zvuk. Na začiatku 20. storočia ste mohli kráčať ulicami legendárnej štvrte Storyville - možno popritom ako ste sa snažili vyhnúť problémom - a počuť hudobníkov ako Jelly Roll Morton, King Oliver a samozrejme Louis Armstrong.
Počas nasledujúcich rokov tento zvuk cestoval a menil sa - hot jazz, swing, bebop, latin, fusion a experimenty, ktoré popierali akékoľvek pomenovanie. No jeho jadro vždy ostalo rovnaké.
Väčšina milovníkov jazzu si pravdepodobne pamätá, kedy sa táto hudba prvý krát dostala do ich uší. Možno to bol Miles, ktorý sa nás snažil naučiť vnímať ticho, počuť život aj v notách, ktoré nezahral. Alebo ako sa Herbie dokázal dostať do nášho srdca na jednom zadržanom akorde. Alebo hlas Billie (Holiday), trasúci sa a zlomený, ktorý akoby ohýbal sám čas.
Pre mňa táto skúsenosť prišla v detstve, keď ma môj otec, ktorého som ledva poznal, prišiel na mesiac navštíviť. A v tých pár týždňoch, ktoré som s ním strávil, ma zobral na môj prvý jazzový koncert - na Dave Brubecka v Honolulu, Hawaii, v roku 1971. A hoci som si to neuvedomil priamo v tom momente, pre 10-ročného chlapca otvoril tento koncert nový svet. A odvtedy som na jazze “závislý”.
Mnohí hovorila, že sú na jazze “závislí”. A možno viac ako pri akejkoľvek inej forme umenia platí, že jazz je poháňaný skutočným americkým duchom - v mnohom sa podobá príbehu vývoja našej krajiny. Vznkajúc z túžby černochov po slobode. Ukovaný na strete kultúr - produkt rozličnosti, ktorá od počiatku definovala náš národ. Zakorenený v spoločnom jazyku, z ktorého znikajú nové odnože a dialekty. Je to zároveň “jedinečné vyjadrenie individualizmu” - výjsť na pódium len so svojim nástrojom a improvizovať, spontánne tvoriť - a spoločné vyjadrenie spojenia - nevyslovené puto medzi hudobníkmi, ktorí tento krok do neznáma urobili spolu. V jazze je niečo skutočné a nebojácne. Je to hudba, ktorá hovorí pravdu.
Jazz je pravdepodobne to najúprimnejšie vyjadrenie nás ako národa. Pretože keď sa pozeráme do našej histórie, existovala niekedy väčšia improvizácia ako Amerika samotná? Vyvíjame sa našou vlastnou cestou. Kráčame vpred, hoci cesta pred nami je neznáma, tvrdohlavo postupujeme a veríme, že nás čaká niečo lepšie, s vierou, že všetko, čo potrebujeme, máme v o svojich rukách. A to je to, čo pritiahlo ku tejto hudbe celosvetové publikum. Hovorí o niečom univerzálnom o našej ľudskosti - o nepokoji, ktorý je v každej duši, o túžbe tvoriť bez obmedzení.
‘Jazz je dobrým barometrom slobody,’ povedal raz Duke Ellington. Nečudo, že vytvoril tak silný odtlačok v DNA celosvetovej hudby. Rozšíril sa ako požiar po celom svete, od Afriky až po Áziu. A v Brazílii sa spojil s bossa novou a v Argentíne s tangom - čo pravdepodobne ocenia viac poslucháči ako tanečníci. Jazz môžeme počuť na škótskych gajdách, na indickej sitare. Otvoril nové cesty v klasickej hudbe a dokáže obliecť do nového šatu aj tie najstaršie ľudové piesne.
Jazz. Vždy bol tam, kde sa ľudia spájali, cez naoko nepremostiteľné rozdiely. A tu, doma, predtým ako prišla desegregácia škôl a športov, bol jazz prvým spojivom týchto rozdielov. Pretože jediná vec, na ktorej záležalo muzikantom, bola samotná hudba.
Toto všetko platí na celom svete. Prednedávnom som navštívil Kubu, ako prvý americký prezident po 88 rokoch. V Havane som počul nádherný zvuk Afro-Cuban jazzu - a táto málo pravdepodobná kombinácia kultúr nás dokáže ohúriť ešte stále, aj keď vznikla už pred vyše storočím. Veríme, že táto hudba bude viesť ku novým spôsobom dialógu a novým spoluprácam bez ohľadu na štátne hranice. A pokiaľ si túto vieru udržíme, nepochybujem, že jazz bude žiť ešte mnoho generácií.
Ale už bolo dosť slov. Máme tu hviezdne obsadenie umelcov z celej krajiny aj sveta. Ste všetci pripravení? Tak poďme na to. Jazz v ‘Bluesovom dome’.”
Zdroj: jazztimes.com
Preklad: Martin Uherek
