Predvčerom ma nesmierne zarmútila správa o odchode nestora slovenskej populárnej hudby Pavla Zelenaya (1928-2014) a z úcty a obdivu k nemu by som mu chcel na týchto stránkach venovať niekoľko riadkov. Príležitostne sme sa stretali od roku 2008, keď sa vďaka úsiliu Hudobného fondu podarilo vydať kompletný desaťdielny CD box s jeho vynikajúcou „Antológiou slovenskej populárnej hudby“ a v rovnakom období prinieslo Hudobné centrum na trh jeho knižný opus magnum „Hudba – tanec – pieseň: Zrod a prvé roky slovenskej modernej populárnej hudby“.
Na úvod trochu faktografie z bohatého a plodného života Pavla Zelenaya. Už koncom 40. rokov minulého storočia spoluzakladal Vysokoškolský tanečný orchester a ako klarinetista a saxofonista bol členom domácich swingových či dixielandových telies (Kolektív, Orchester Jána Siváčka, Dixieland Siloša Pohanku, Tiger Jazz Band, Luňáci, Night Club). Ako profesionálny hudobník, aranžér a skladateľ pôsobil v Tatra kabarete/revue a v Orchestri Juraja Berczellera (1958–1967). Bol vedúcim Redakcie zábavnej (neskôr populárnej) hudby Československého rozhlasu v Bratislave a ako producent pomohol na svet mnohým nahrávkam (napríklad v roku 1969 prvej slovenskej bigbítovej LP „Zvoňte, zvonky“ skupiny Prúdy). Spolu s Jánom Siváčkom inicioval vznik Medzinárodného festivalu Bratislavská lýra, v rámci ktorého sa často objavoval aj ako skladateľ či aranžér. Bol autorom a dramaturgom projektu „Antológia slovenskej populárnej hudby“ (10 + 3 CD), cyklu relácií Pesničky z pamätníka, popri kompozičnej a aranžérskej činnosti sa venoval aj publikovaniu (Ako hrať do tanca, Hudba – tanec – pieseň, Štýlová interpretácia a programovanie swingovej hudby, 100 slovenských evergreenov). Je laureátom viacerých ocenení (Rad Ľudovíta Štúra III. triedy, Cena SOZA, Krištáľové krídlo, Cena Akadémie populárnej hudby).
Jeho unikátny projekt „Antológia slovenskej populárnej hudby“ (celkovo 238 piesní) reflektuje prvých 30 rokov existencie slovenskej populárnej hudby (1934–1964). Projekt sa postupne (viac ako 16 rokov) realizoval pod tromi vydavateľskými značkami (Opus, Bonton, Hudobný fond). Prvé 4 časti vyšli v rozpätí 11 rokov a projekt získal dynamiku až po zastrešení Hudobným fondom. „Prácu na Antológii rád venujem slovenskej populárnej hudbe, ktorú som v mladosti podceňoval, ale s rokmi som jej porozumel a mal som tú česť stať sa jej súčasťou,“ vyznal sa pri vydaní kompletnej série autor a zostavovateľ. A na záver pridal Pavol Zelenay prosbu mladým poslucháčom: „Pokúste sa prosím predložené piesne počúvať ako niekdajšie veľké šlágre s takým porozumením, aké by ste radi videli u svojich vnukov, keď budú počúvať hity vašej mladosti.“
1991 – LP Antológia slovenskej populárnej hudby / 1934–1937 (Opus)
1996 – CD Rodný môj kraj – Zem Slovenská / 1937–1939 (Opus)
2000 – CD reedícia prvého dielu pod názvom Ešte raz ku tebe prídem (Bonton)
2001 – CD Dedinka v údolí / 1939–1941 (Bonton)
2002 – CD Cesta domov / 1942–1944 (Bonton)
2005 – CD Keď rytmus volá / 1945–1946 (Hudobný fond)
2006 – CD Ej, chlapci premilí / 1947–1953 (Hudobný fond)
2006 – CD Marína / 1954–1956 (Hudobný fond)
2007 – CD Nič krajšieho nepoznám / 1957–1958 (Hudobný fond)
2007 – CD Najkrajšia spomienka / 1959–1961 (Hudobný fond)
2007 – CD Stal sa zázrak / 1962 a 1963 (Hudobný fond)
Ešte by som rád upriamil pozornosť na jeho inštruktívno-metodickú publikáciu „Štýlová interpretácia a programovanie swingovej hudby“ z roku 2013. Jej hutný text obsahuje množstvo informácií, ktoré budú pedagógovia, študenti i hudobníci z praxe ťažko hľadať v iných zdrojoch. Hlavným cieľom publikácie, svojím zameraním v ponuke odbornej literatúry ojedinelej, je poskytnúť vedomosti potrebné k programovaniu populárnej hudby swingového typu. K tomu je, samozrejme, nevyhnutné poznať zákonitosti interpretácie hudby, ktorú chceme programovať; to napĺňajú úvodné kapitoly Noty osminových hodnôt v swingovej hudbe, Synkopa, Osminy zviazané s nasledujúcou notou, Vypísané a skryté pomlky i Tvorba – nasadenie tónu na dychových nástrojoch. „Interpretácia swingovej hudby vyžaduje hlavne od aranžérov a interpretov znalosť jej zákonitostí interpretácie notového zápisu,“ spomenul v roku 2015 Zelenay na stránkach Hudobného života vo fundovanom rozhovore s Igorom Wasserbergerom. „Tieto zákonitosti som v odbornej (ani v inej) literatúre nenašiel nikde systematicky spracované. Poznatky sa v minulosti odovzdávali medzi hudobníkmi pri hre v kapele. V rámci početných školení som ako lektor učil vedúcich súborov (alebo aj celé orchestre) tomuto umeniu frázovania. Pri likvidácii mojich písomností sa mi do rúk dostali poznámky z týchto školení, a keď som zistil, že nič podobné u nás nie je dostupné, rozhodol som sa spracovať z nich aspoň časť. Ide najmä o zákonitosti prehodnocovania rytmickej hodnoty nôt. Najrušivejšie vystupuje v programovaní do popredia absencia tzv. humanizácie. Ľudské ucho veľmi rýchlo rozpozná mieru strojovej pravidelnosti v tempe, ktorú muzikanti nie sú schopní vyprodukovať. Počítačové programy pritom umožňujú nahrávky humanizovať nielen v oblasti tempa, ale aj v iných parametroch, čo je práca nielen zdĺhavá, ale tiež náročná a vyžaduje si skúsenosti i poznatky spôsobu hry na jednotlivých nástrojoch. Aranžér big bandu pri svojej práci automaticky počíta s tým, že jednotliví hráči jeho zápis obohatia osobným umeleckým vkladom. Počítač to však neurobí, je to úloha programátora. V tomto smere je paradoxne najnáročnejším naprogramovanie bubeníka bigbandu, ak má výsledok aspoň trocha pripomínať jeho skutočný výkon. Bubeník nikdy nehrá osminy na malom bubne (SD – snare drum) so strojovou presnosťou (tempo), nikdy neudrie dva údery za sebou tou istou silou (dynamika) ani na to isté miesto na blane (farba). Počítač to robí s neprijateľnou strojovou presnosťou, ale dobrý softvér umožňuje programátorovi zvoliť mieru nepresnosti, a pritom náhodne variovať striedanie takto sa meniacich vyššie zmienených parametrov.“
Popri oficiálnych stretnutiach s Pavlom Zelenayom spomínam na viaceré „náhodné“ pouličné dialógy, v rámci ktorých mi takmer deväťdesiatročný (!) vitálny a žoviálny majster rozprával o svojej práci a plánoch. A tých mal napriek svojmu veku naozaj dosť. „Archív magnetofónových nosičov Slovenského rozhlasu obsahuje nahrávky populárnej hudby približne od polovice 50. rokov a okrem toho je tam množstvo šelakových platní, snáď aj 30 000“, spomínal mi pred niekoľkými rokmi počas svojej pravidelnej cesty do rozhlasovej Pyramídy. „Už roky sa tieto nahrávky usilujem evidenčne spracovať, pretože po mojom odchode sa už do toho nepustí nikto.“ Je obdivuhodné, s akou vervou tento vzácny človek sumarizoval (samozrejme, bez nároku na odmenu) naše kultúrne dedičstvo. Pán Zelenay, ďakujeme!
Autor: Peter Motyčka
