Nepoznaný Wayne Shorter (1933–2023)
Väčšina jazzových hudobníkov a fanúšikov vnímala posledné desaťročia trojicu žijúcich legiend tenorového saxofónu: najstarším je deväťdesiatštyriročný (!) a dodnes aktívny (!) Benny Golson (ročník 1929), druhé miesto patrí o poldruha roka mladšiemu Sonnymu Rollinsovi (1930), ktorý však kvôli zdravotným problémom zanechal svoj nástroj už pred desaťročím a „benjamínom“ tenorového triumvirátu bol Wayne Shorter (1933–2023), ktorý nás dnes opustil vo veku 89 rokov.
Rodák z Newarku v štáte New Jersey patril nielen k najlepším inštrumentalistom svojej generácie, ale tiež k najvýraznejším skladateľom jazzovej histórie. Začínal po boku Horace Silvera a Maynarda Fergusona, no výraznejšie ho ovplyvnil angažmán v The Jazz Messengers kapelníka Arta Blakeyho v rokoch 1959–1964. V polovici 60. rokov ho vzal pod krídla trubkár a kapelník Miles Davis, ktorý mal vždy fantastický cit pre výrazne osobnosti. Práve nové Davisovo kvinteto so Shorterom, klaviristom Herbiem Hancockom, kontrabasistom Ronom Carterom a bubeníkom Tonym Williamsom diametrálne zmenilo nielen zvukovosť akustických zoskupení, ale aj paradigmu jazzových formácií experimentujúcich s formou či štruktúrou skladieb. Tenorsaxofonista Shorter vynikal nielen ako improvizátor s citom pre melódiu, ale tiež ako nápaditý skladateľ, čoho dôkazom ostávajú štandardy ako Footprints, E.S.P. či Nefertiti.
Na prelomových Davisových albumoch „In a Silent Way“ a „Bitches Brew“ už častejšie siahal po sopránovom saxofóne a 70. roky si užíval slávu v autorských projektoch. Spolu s Joe Zawinulom (a v prvých rokoch tiež s českým kontrabasistom Miroslavom Vitoušom) prevádzkovali úspešnú jazzrockovú formáciu Weather Report (1971–1986). Popritom spolupracoval na množstve inožánrových projektov (napríklad s excelentnou kanadskou pesničkárkou Joni Mitchell či s rockovými kapelami Steely Dan a Santana). Najväčšmi však prekvapil v novom miléniu sformovaním akustického kvarteta zloženého z generačne mladších kolegov – klaviristu Danila Pereza, kontrabasistu Johna Patitucciho a bubeníka Briana Bladea. Ako Wayne Shorter Quartet vydali štvoricu koncertných albumov („Footprints Live!“, 2002, „Beyond the Sound Barrier“, 2005, „Without a Net“, 2013 a „Emanon“, 2018) a jediný štúdiový projekt „Alegría“ (2003), za ktoré zozbierali sériu ocenení Grammy.
V roku 2009 sa Shorterovo superkvarteto predstavilo aj v bratislavskej Inchebe. Objavná koncepcia, ktorou kapelník počas koncertu prekvapoval, priniesla osemdesiaminútový hudobný tok plynúci takmer bez prerušenia. Pozvoľný „rozbeh“ kvarteta a nebadané „nadhadzovanie“ tém medzi hudobnými partnermi prebiehalo v rovine neustáleho napätia vrcholiaceho extázami aj napriek tomu, že k „spracovaniu“ tém alebo ich názvukov v rámci tradičných sól prakticky nedochádzalo. Rovnako nebolo možné označiť sólistu a jeho sprievodnú kapelu, pretože Shorterov saxofón popieral rolu vedúceho hlasu a rámec improvizačne otvorenej hry poskytoval priestor všetkým. „Wayne Shorter patrí spolu so Sonnym Rollinsom k posledným žijúcim gigantom ’starej saxofónovej školy‛ a je obdivuhodné, že vo svojom veku je schopný držať krok s dobou, dokonca elegantne posúvať žánrové hranice“, povedal mi po bratislavskom koncerte saxofonista Erik Rothenstein. „Jeho kvarteto pre mňa zosobňuje pojem ’contemporary music‛: dômyselne prepracovaný koncept prepájajúci vopred stanovené rytmicko-harmonické modely a bitonálne pasáže pôsobiace ’free‛ dojmom s improvizovanou hudbou. Bratislavský koncert ma fascinoval, avšak mnohí návštevníci ktorí čakali mainstreamové ’štyri‛ odchádzali sklamaní.“
Posledný zo štýlotvorných inovátorov, ktorý v posledných rokoch zotieral hranice medzi jednotlivými žánrami akustickej hudby, nás žiaľ dnes opustil. „Akékoľvek slovné popisovanie a analyzovanie tejto hudby sa nedotýka podstaty,“ hovorí o Shorterovej hudbe bubeník Juraj Šušaník. „Je to niečo ako teológia versus vzťah s Bohom; teológia, akokoľvek fundovaná a poctivá nedokáže povedať o Bohu nič, pokiaľ s ním neprežívaš osobný vzťah. Tejto dobrodružnej, ľudskej a pritom spirituálnej hudbe je potrebné otvoriť sa celou svojou bytosťou – telom/dušou/duchom – a nechať sa viesť k Nepoznanému.“
Autor: Peter Motyčka
