Kontrabasová legenda vo svojich 80. rokoch: Ron Carter po prvýkrát na Slovensku
Bratislavský Ateliér Babylon bude 4. novembra 2017 svedkom výnimočného koncertu amerického kontrabasistu Rona Cartera a francúzskeho akordeonistu Richarda Galliana. V roku 1990 dvojica Carter-Galliano nahrali album jazzových duetov nazvaný Panamanhattan, ktorý vznikol počas živého vystúpenia v Paríži. Album je mixom vášnivých a rafinovaných duetov v nástrojovom obsadení nezvyčajnom pre jazz.
Táto kombinácia by za určitých okolností mohla byť pohromou, ale pre týchto dvoch svetovo uznávaných virtuóznych hudobníkov a majstrov jazzovej improvizácie, to bola brnkačka. Ron Carter ani k dnešnému dňu, vyše 25 rokov od nahrávania, album nepočul, a tak si nie je istý, ako ich vtedajší počin znie. "Bolo to celé narýchlo. Mali sme krátku skúšku, nahrali sme to a odišiel som do New Yorku", hovorí usmievavý osemdesiatnik plný energie počas marcového rozhovoru pred koncertom vo Wiener Konzerthaus. "Promotér mi poslal kópiu nahrávky a v duchu som si hovoril, keď sa naskytne príležitosť, vypočujem si to, ale prešli dve dekády a stále som si nenašiel čas to urobiť. Takže som tú nahrávku ešte nepočul".
Je to však pochopiteľné, aj keď máte pocit, že sa vám chce za túto chybu ospravedlniť. Ron Carter je veľmi zaneprázdnený človek. Bol pilierom americkej jazzovej scény ako hudobník, skladateľ a učiteľ viac než 50 rokov. Jeho dlhá a plodná kariéra mu zabezpečuje miesto jednej z najviac uznávaných postáv v histórií americkej hudby. Sláva Rona Cartera vyrástla v šesťdesiatych rokoch počas pôsobenia v legendárnom Miles Davis Second Great Quintet, kde hrával s takými menami ako Herbie Hancock, Wayne Shorter a Tony Williams. Albumy E.S.P., Nefertiti, Water Babies, Miles Smiles, Sorcerer, Filles De Kilimanjaro sa stali modlou.
Popri vedení kapely a skladaní vlastnej hudby, Ron Carter pracoval aj ako štúdiový hudobník - z pozície sidemana figuruje na viac ako 100 albumoch rôznych žánrov. Jeho pole pôsobnosti je ohromujúce a zahŕňa nahrávky s menami Herbie Hancock, Chick Corea, Grace Slick, Paul Simon, Stanley Turrentine, Grover Washington Jr., Harry Connick Jr., George Benson, Billy Joel, či A Tribe Called Quest. A to nie je všetko. Popritom si ešte našiel čas pôsobiť dlhých 20 rokov ako učiteľ hudby na City College of New York. Od roku 2008 učí jazzový kontrabas na prestížnej New Yorskej Julliard School. Taktiež dvakrát vyhral Grammy Awards - jednu z nich za prácu na snímke Round Midnight z roku 1986, ktorý je považovaný za jeden najlepších jazzových filmov všetkých čias.
Ron Carter oslávil 4. mája 2017 svoje 80. narodeniny, ale jeho aktívnosť a energickosť mu môžu závidieť ľudia s polovičným vekom. Tento rok opäť koncertuje s Richard Gallianom a v rámci európskej šnúry 4. novembra 2017 zavítajú do bratislavského Ateliéru Babylon. Ich vystúpenie v Bratislave bude jedinečnou príležitosťou vypočuť si týchto dvoch svetovo uznávaných improvizátorov, ktorí ponúknu výber jazzových štandardov a originálnych kompozícií. Na albume Panamanhattan je deväť skladieb, z ktorých tri sú dielom Cartera a štyrmi kompozíciami prispel Galliano. Skladby sú kombináciou starého šarmu a jazzového modernizmu plného melodickosti, lyrizmu a sú nenáročné na počúvanie.
"Odozva publika bola ohromujúca" hovorí. "Nedostali sme žiadne kritické recenzie, takže neviem, čo si média myslia. Ľudia, ktorí si nás však prišli vypočuť, reagovali veľmi dobre, takže si myslím, že to robíme dobre resp. dostatočne dobre. Vyzerá to, že sa to ľudom z nejakého dôvodu páči". Dôkazom je vypredaný marcový koncert vo Viedni, kde po každej skladbe znel mohutný potlesk a nadšení poslúcháči si na konci vypýtali ešte dva prídavky. Súhra tohto dua predstavuje najvyššiu úroveň hudobného remesla. Kdekoľvek Galliano išiel, Carter tam bol. Bola to hudobná konverzácia, v ktorej si boli obaja rovní, v ktorej si plynulo vymieňali nápady akokeby jeden druhého poznali celý život. Predvádzali sóla, počas ktorých ukázali majstrovské zvládnutie svojich nástrojov. V živých vystúpeniach s Gallianom Carter objavil prospešnú spoluprácu, pretože ako sám hovorí. "Hranie s akordeónom je podnetné a prekvapujúce zároveň.
A to každú jednu noc".
"Jedna z ťažkostí, ktoré mám pri hre s akordeónom je, že tento nástroj je schopný podstatne zvýšiť svoju hlasitosť a to veľmi náhle. Čo sa týka hry na kontrabase , keď zahráte notu, veľmi rýchlo sa znižuje intenzita tohto tónu. Richard je schopný hrať v rovnakej hlasitosti aj celý deň. Ja to so svojimi notami nedokážem, tak sa cítim znevýhodnený. Ale jednu z vecí, ktoré si užívam pri hraní s Richardom je široká paleta zvukov, ktoré dokáže z toho nástroja dostať. Keď príde na jeho sólo, môžem sa posadiť a počúvať. Vždy som udivený ako je schopný zachovať charakter nástroja a zároveň neskutočne improvizovať. To ma skrátka udivuje".
Hovorí sa, že kariéra veľkých umelcov má niekoľko fáz. Aj Ron Carter sa obhliada späť na vývoj svojej kariéry, na všetkých tých skvelých hudobníkov, s ktorými hral. Každé takéto hranie vníma ako vyučovaciu hodinu s majstrom-profesorom. "Som študent umenia," hovorí. "Chodil som do školy so všetkými tými chlapcami, s ktorými som hrával. Učil som sa od Milesa Davisa, Tonyho Williamsa, Herbieho Hancocka, Waynea Shortera, Cheta Bakera a mnohých ďalších. Všetky tieto "triedy", v ktorých som bol, sú ako tehly v stene. Richard je ďalšia tehla. Učím sa aj od neho. Ron Carter si nemyslí, že už dosiahol vrchol svojej kariéry. Po všetkých tých vystupovaniach s rozličnými ľuďmi a hrania rozličných štýlov, sám seba nepovažuje za dokonalého umelca. V podstate to cíti naopak. Stále sa pokúša zvládnúť základné veci - hrať správny akordický tón na správnom mieste a v správnu dobu. Opisuje sa ako poctivého poslucháča, ktorý nikdy neprestane kritizovať svoje vlastné hranie a každú noc vyhodnocuje, "kde je" a "kde by mal byť!. Niekedy nehrám veľmi dobre, a to ma rozčuluje. Mal som pár úžasných momentov, ale brať tieto momenty ako vrchol by nebolo šťastné, pretože by som už nemal priestor na zlepšovanie. Sú vzostupy a pády v emocionálnom zmysle, to áno, ale v kariére ešte stále hľadám vrcholy".
Tlačová správa
Text: Miles White
Foto: Valentína Nídelová
