Hudba je jazyk. Hoci špecifický a kvalitatívne odlišný od tých ostatných, jeho základné princípy sú totožné. Slúži na komunikovanie informácie (v prípade hudby zväčša emočného charakteru), je zapísateľný a reprodukovateľný a jeho stavebné jednotky sú podobné tým, ktoré poznáme z konvenčnej reči. Tóny sú hlásky, takty sú slová a frázy, melódie vety. Každý jazyk však má aj svoju sústavu idiómov, ustálených slovných spojení, ktoré sa vďaka opakovanému používaniu dostali do všeobecného povedomia jeho užívateľov. Napriek tomu, že počet fráz, viet a spôsobov predania danej informácie je potenciálne nekonečný, je človeku prirodzené uchýliť sa k dôverne známemu a opakovať opakované. Ako príklad uveďme vety ako "Taký je život", "Všetko zlé je na niečo dobré", alebo obľúbené "Dúfam, že ostaneme priateľmi". A hoci má niekedy takáto informácia hodnotu zľavového kupónu po lehote, je to rýchle, pohodlné, mentálne nenáročné a zrozumiteľné pre všetky zúčastnené strany.
Kandidát na najhranejšiu frázu: The Lick
Zaužívanosť, familiárnosť a opakovanie opakovaného sú ľudskej bytosti vo všeobecnosti vlastné a príjemné a preto ustálené spojenia, principiálne nie nepodobné spomínaným vyššie, nájdeme aj v hudbe. Hudobníci ich volajú "licks" alebo "liky". Jedná sa o krátky, ustálený (no čiastočne variovateľný) sled tónov spravidla používaný v kontexte improvizovanej hudby, väčšinou hraný cez určitý akord alebo sled akordov. Tak ako v prípade človeka v bežnom rozhovore, ani myšlienky hudobníka-improvizátora nie sú vždy (či dokonca často) unikátnym výtvorom daného momentu, ale reťazcom zaužívaných fráz, ktoré umelec aplikuje do vhodného kontextu. Tak ako človek zareaguje na úspech svojho partnera vetou "Gratulujem!", podobne hudobník odpovedá na určitý molový akord vhodne zvolenou frázou, ktorú nevymyslí v danom momente, ale čerpá ju zo svojej pomyselnej "frazeologickej zásoby". Myšlienkový proces je v oboch prípadoch v zásade identický.
Vtip je v tom, že tak ako v bežnom jazyku, nepoužívajú hudobníci idiómy výlučne vlastnej tvorby, ale aj preberajú už existujúce idiómy iných hudobníkov. A tak sa stáva, že z prstov Hiromi sa ozve hlas Oscara Petersona, Chris Potter si požičia vetu Charlieho Parkera, či Pat Metheny zacituje Joa Passa. Robia to hviezdy i začínajúci umelci a táto prepojenosť je neodmysliteľným a neodstrániteľne fundamentálnym prvkom (predovšetkým improvizovanej) hudby. Čo sa však stane, ak takáto hudobná veta prerastie samú seba a frekvencia jej výskytu sa niekoľkonásobne zvýši? Stane sa notoricky známou a nadčasovou súčasťou kánonu a neskôr aj úsmevným klišé. Nasledujúce video ukazuje, ako sa jedna elegantná a všestranne využiteľná fráza votrela do repertoáru snáď každého jazzu-znalého hudobníka. Vďaka svojej nadobudnutej notorickosti dostala meno "The Lick", ja som si ju pracovne nazval: "Hlavne ostaň sám sebou."
Spoznali ste umelcov a skladby vo videu?
