Joey DeFrancesco so Sanbornom rozvibrovali Nu Spirit

Udalosť roku klubovej jazz scény na Slovensku - tak by sa dal nazvať utorkový koncert Joey DeFrancesca a Davida Sanborna, ktorí spolu s bubeníkom Byron Landhamom rozvibrovali preplnený bratislavský Nu Spirit club.

Priznám sa, pri prvej informácii o tomto koncerte ma prekvapila kombinácia saxofonistu Sanborna s hammondom Joey DeFrancesca. V hammondovom triu  je už históriou najoverenejšie zloženie - organ, gitara, bicie - prípadne s hosťujúcim tenor /barytón/ saxofónom. Nevedel som si dobre predstaviť altku v kombinácii s hammondkami. No kedže obaja spomínaní páni (ťažko povedať, kto bol v tejto zostave lídrom) sú jazzoví chameleóni, ostrejši zvuk altky s bravúrnym umením a citom pekne zapadol do vírivých spodkov a kvílivých výšok orgánu (aj keď v tomto prípade lengendárnu B3 nahradlia značka KeyB duo).

Hudba sa niesla hlavne v štýle Blues, Soul a Swing so shufflovým feelom a občasnými groovovými ostinátami. Myslím, že toto pole vyhovovalo obidvom jazzmenom. Koncert začal krátkym antré pre Sanborna, keď DeFrancesco a Landham zahrali spolu pár úvodných taktov. Viem si predstaviť plnohodnotný koncert aj čisto v tomto duo zložení. Sanbornov príchod na pódium bol trochu neistý, po prvých istých  tónoch jeho altky však bolo jasné, kde je Sanborn doma. Po úvodných dvoch swingujúcich skladbách prišla na rad pomalá balada Lisa, kde zazneli tóny typicky sanbornovskej sladkej altky, jemnej a glizovanej, tak ako som si ju vždy pamätal. Ďalšia vec však vśetkých nasmerovala do pôvodnej myšlienky koncertu - v blues ala medium up tempo, vynikol DeFrancesco, ktorý predviedol celú škálu prístupu k dvanásťtaktovej forme. Začal linkou s bebopovými osmičkami, preobliekol sa nebadane do moderného šatu vybočení a reharmonizácií a cez soulové ozdoby sa vrátil k tradícii a ukončil tak sólo v sadzbách block chords. Nasledujúce blues v pomalom tempe prišlo bez pauzy medzi skladbami, plynulo a prirodzene. Myslím, že všetkých potešilo zistenie, že Joey nemá mikrofón len na rozprávanie a predviedol, že má čo 'povedať' aj spevom. Odporúčam jeho CD Ballads & Blues, kde nádherne spieva baladu That's All. Koncert sa niesol v postupnosti (až na jednu výnimku) - téma - sax sólo - hamond sólo - občasný priestor pre bicie - téma - a plynule sa prelieval do druhej časti. Skladba od Sam Cooka - You send me v shuffle ala šestdesiate roky a nasledujúca Basin Street Blues, kde sa striedal 6/8 feel so swingom s priestorom pre sólo bubeníka Landhama, nás doviedli k záveru koncertu. Nasledoval prídavok, kde Joey znovu spieval v skladbe I got news for you, už v tradičnom 6/8 metre a na záver prekvapivo zvolená balada Dream v sanbornovskom štýle mierne nadladenej altky.

Tí, ktorí mali trpezlivosť a výdrž tlačiť sa v koncertnej miestnosti klubu si určite prišli na svoje. Tí, ktorí sa dnu nezmestili, mali možnosť pozrieť si koncert na digitálnych plazmách v ostatných častiach Nu Spirirtu. Ja som sa radšej potlačil a videl hudobníkov zo vzdialenosti pár metrov naživo, radšej ako vzdialených a prenesených cez jednotky a nuly do digitálneho sveta monitoru. Každopádne oceňujem počin Nu Spirit clubu, priviesť na Slovensko súčasných jazzových gigantov a sprostredkovať tak zážitok klubového, osobného koncertu milovníkom jazzu. Bol to Zážitok.

Boris Čellár - www.jazz.sk*

foto: www.artbeat.sk