Jazz, nepriateľ spoločnosti (2. časť): Zdraviu škodlivý
Spôsobuje neurasténiu a skracuje život. Nacisti sa síce s jazzom nepriatelili (viď prvú časť našej série), no ani vo svojej domovskej krajine za Veľkou mlákou to nemal vtedy ešte mladučký žáner ľahké. Mnohí ho totiž označili za zdraviu škodlivý. Niektorí ho dokonca považovali za židovské sprisahanie, ktoré malo za úlohu infikovať krajinu rasovo podradnou hudobnou formou (s týmto názorom sa stotožňoval aj obchodný magnát Henry Ford). Ostatne ako v prípade väčšiny nových druhov umenia, PR nebolo jeho silnou stránkou.
V 20. rokoch minulého storočia prechádzala americká kultúra a životný štýl značnou premenou. Život sa stával rýchlejším a hlučnejším, veď elektrické spotrebiče postupne začali okupovať priestor vo väčšine domácností a automobily sa stávali pánmi ciest. Strata ilúzií kvôli vojne primela mladú generáciu obrátiť sa chrbtom k prísnej morálke a hodnotám viktoriánskej éry a ich rodičov. Usporadúvali párty, kde sa stretávali ľudia z rôznych sociálnych, kultúrnych i etnických vrstiev. Tancovali Charleston, ktorý staršej generácií nápadne pripomínal epileptický záchvat. Do tejto situácie vstúpila hudobná novinka.
O vplyve hudby na fyzické i duševné sa hovorilo už stáročia. Opakujúcim sa motívom bolo vo všeobecnosti to, že “pozitívne vibrácie” tvorené ľubozvučnosťou a rytmickou pravidelnosťou sa spájajú s prírodou a zdravím. Naopak, dizonancia a “zložité protirytmy” sú tomu antitézou a majú na človeka negatívny efekt. Iste tušíte, do ktorej z týchto skupín zaradili jazz.
Neblahý externý stimulus, ktorým bolo počúvanie jazzu, mal spôsobovať neurasténiu. Ide o neurologický stav, ktorý spôsobuje bolesti hlavy, podráždenosť a depresiu. Extrémne prípady sa mali prejavovať aj fyzicky.
Doktori tvrdili, že jazzoví fanúšikovia trpeli nervozitou, rôznymi šklbmi a tikmi a triasla sa im čelusť.
Zdravotný komisár mesta Milwaukee, Wisconsin vyhlásil, že jazz poškodzuje nervovú sústavu.
Článok v Ladies’ Home Journal (magazín existuje dodnes) zas tvrdil, že jazz spôsobuje atrofiu mozgových buniek (redaktorovi odľahlo, že časopisy pre ženy dnes už našťastie publikujú iba vedecky overené pravdy).
Pôrodnici v Cincinnati, Ohio sa pomocou petície podarilo zavrieť neďaleký jazzový klub. Argumentovalo sa tým, že vystavovanie novorodencov nevhodnej hudbe by malo za následok “ohrozenie šťastného života budúcich generácií.”
Prevádzku istej jazzovej tančiarne ukončilo rozhodnutie Najvyššieho súdu v štáte Illinois, v ktorom sa píše: “Jazz nie je len nepríjemný, ale zároveň vplýva na nervovú sústavu a spôsobuje stav, ktorý nazývame “únava”. Bez akejkoľvek pochybnosti vystavenie človeka kontinuálnemu hluku skracuje život.”
Isa Maud Ilsen, jedna zo zakladateliek Národnej asociácie pre hudbu v nemocniciach (muzikoterapia sa používala pri liečení vojnových veteránov) zhodnotila, že “ak je telo úplne zdravé, funguje rytmicky”. Z toho vyplynulo, že hudba na terapeutické účely musí byť rytmická tiež. Usúdilo sa, že jazz rytmický, ani terapeutický, nie je. Synkopa a rytmus sa stali antonymami.
Rasizmus prenikol aj do tejto oblasti. Jazz bol vo svojich začiatkoch rozdelený na dve kategórie, hot jazz a sweet jazz. Hot jazz sa vyznačoval nespútanými, synkopickými rytmami a hrali ho najmä afro-americkí hudobníci. Sweet jazz bol upratanejší, pokojnejší a hrali ho najmä belosi. Fanúšikom jazzu sa odporúčalo počúvať jeho “sweet” verziu, aby sa aspoň zmiernili jeho neblahé účinky na zdravie. Rasistická agenda je tu zrejmá.
Jazz sa stal symbolom chaosu spoločnosti, ktorá začala meniť svoju morálku i hodnoty a zároveň rapídne modernizovala svoj životný štýl. To kritici nemohli vystáť, no ak je úlohou hudby zachytiť a reflektovať ducha doby, v ktorej vznikla, jazzu sa to evidentne podarilo.
Foto: History.com
