Hyperinflácia hudby: Ako hudba stratila cenu
Oprášme si základy ekonómie. Ak štát pustí do obehu viac peňazí, hodnota týchto peňazí sa zníži. Hoci som kdesi počul, že aplikovanie tohto postupu v rozumnej miere stimuluje ekonomiku, strata kontroly nad týmto procesom a jej nesúlad s reálnym ekonomickým rastom môže viesť ku kolapsu hospodárstva celej krajiny, ako to zažila napríklad Argentína koncom minulého storočia. Tento princíp neplatí len na peniaze, dobrým príkladom sú vysokoškolské tituly, ktoré (aj) kvôli nárastu počtu absolventov klesli na hodnote a vážnosti oproti minulému storočiu. Posledné roky sa tento fenomén preniesol aj do hudby. Kedy ste naposledy niekam prišli a NEpočuli hudbu a koľko hudby, ktorú za celý deň počujete, reálne vnímate?
Hudba je všade. Ak ste štandardne fungujúca ľudská bytosť v produktívnom veku, chodíte do práce autom (máte zapnuté rádio?) alebo verejnou dopravou či pešo (máte na ušiach slúchadlá?) a sem-tam sa ocitnete v obchode, v reštaurácií, v bare, vo výťahu, či na verejnej toalete v nákupnom centre, hudbe sa nevyhnete. Možno vám už ani nenapadne, že veľkú časť vášho dňa sprevádza neutíchajúci všadeprítomný hudobný podmaz.
Vedeli ste, že špička vášho nosa sa nachádza vo vašom zornom poli a to, že ju nevnímate, je len zvyk a rozhodnutie vášho mozgu jednoducho ignorovať túto konštantnú optickú bariéru? Tak isto už možno nevnímate ten neustály tok tónov, rytmických slučiek a harmonických plôch, ktoré sa na vás valia zo všetkých strán. Neprospieva tomu ani fakt, že najčastejšie hrané mainstreamové skladby sú si podobné ako vajce vajcu.
Hudby je neporovnateľne viac než kedykoľvek predtým a jej kvantita geometricky rastie. Tá však nie je priamo úmerná reálnej pozornosti, ktorá jej je venovaná a miere intenzity jej užívania. A tak klesá jej hodnota, lebo je jej prebytok. Netreba ju vyhľadávať, lebo je všade a keď už sa aj nájde niekto, kto si chce niečo vypočuť z vlastnej iniciatívy, streamovacie služby (za smiešny poplatok) a mobilný internet (za smiešny poplatok) sú k dispozícií 24 hodín denne, prakticky všade, prakticky neobmedzene. Hudba doslova začala rásť na stromoch. Na stromoch, ktoré sa zdajú byť nekonečne plodné a navyše nám rastú priamo pod nosom. Je preto celkom pochopiteľné, že človek potrebu počuť hudbu pociťuje omnoho menej a aktívne ju omnoho menej vyhľadáva (prázdne kluby, plné regále). Navyše sa nezamýšľa nad tým, že si minulý mesiac pohodlne a hlavne legálne (to je predsa to podstatné) stiahol a vypočul celú diskografiu Wayne Shortera za, zhodou okolností, presne tú istú cenu, ktorú včera večer zaplatil za malé Big Tasty Bacon menu.
Dôsledky sú hmatateľné. Americký producent Rick Beato v jednom zo svojich videí tvrdí, že zisk hudobného priemyslu sa za posledných 15 rokov približne desať-násobne (!) znížil. Tričko s logom kapely sa stalo hodnotnejším artiklom ako jej hudba samotná.
Hoci by sa to tak mohlo z predošlých riadkov zdať, nie som odporca streamovacích služieb, ani malého Big Tasty Bacon menu. Také je súčasné prechodné obdobie transformácie hudobného priemyslu, kde kapitál, ktorý ešte donedávna patril do jeho rúk, elegantne migruje do náruče technologických, internetových a komunikačných gigantov a my sa môžeme len domnievať, čo z toho vzíde. Napadlo mi, či by dovtedy hudbe ako takej neprospelo, keby sa na nás neustále nevalila zo všetkých strán. A preto nám, priatelia, želám do nového roku, aby sme hudbu menej počuli a viac počúvali.
