Hnutie proti sexizmu: Jazzové umelkyne kričia #metoo
Bubny sú pre chlapov, flauta pre ženy. Aj to je výsledkom štúdie o rodovej typizácií hudobných nástrojov z roku 1978. Historická cesta žien za rovnoprávnosťou v spoločnosti je dnes poprednou témou v médiach. Osobnosťou roka časopisu Times sú ostatne práve ženy, ktoré verejne vystúpili proti sexuálnemu zneužívaniu. A keďže jazz a hudba ako taká slúžili na prekonávanie zaužívaného a boj proti nerovnosti, téma rodovej diskriminácie sa ich týka vo významnej miere.
Cena Les Victoires du Jazz Awards pre najlepších jazzových umelcov sa vo Francúzsku udeľuje už od roku 1986. V roku 2017 boli všetci nominovaní vo všetkých kategóriach muži. V roku vzniku tohto ocenenia by sa zrejme nad tým niekto ťažko pozastavil, no dnes je to správa, ktorá má silu obletieť svet. Aj vďaka tomu, že sa umelkyne tentokrát ozývajú.
Joelle Léandre, 66-ročná basistka, napísala Les Victoires otvorený list, v ktorom čisto mužský zoznam nominantov kritizuje. Ďalšie hudobníčky z celého sveta, inšpirované spomínaným hnutím proti sexuálnemu zneužívaniu v Spojených štátoch, v otvorenom liste „We Have Voice“ spísali manifest proti rodovej diskriminácií v hudobnom priemysle.
Situácia pre ženy je dnes našťastie omnoho lepšia ako v ére bebopu, kedy saxofonistka bola len exotickou raritou na pobavenie publika (stereotypný spôsob prezentácie hudobníčok a ženských kapiel v médiach tento archetyp iba posilňoval). Po úspechu umelkýň ako Marian McPartland, Alice Coltrane, či Jane Ira Bloom v 70. a 80. rokoch sa ale pozícia žien v jazze neustále posilňuje. Dnes zastávajú popredné pozície na hudobných univerzitách a sú na čele svetovo úspešných projektov (za všetky spomeňme Esperanzu Spalding alebo Grace Kelly). Prečo sa teda umelkyne ozývajú?
Pretože nechcú, aby sa zabudlo, že boj proti sexizmu sa neskončil. V nedávno uvedených filmoch z prostredia jazzu ako La La Land alebo Whiplash neúčinkuje ani jedna jazzová inštrumentalistka. Časopis Revolver stále vydáva svoj každoročný kalendár s názvom „Najsexy kočky hard rocku“. Viedenská filharmónia začala pravidelne prijímať ženy do trvalého pracovného pomeru až od roku 2006 a aj to vďaka nátlaku mediálnej kampane.
George T. Simon, jeden z najvplyvnejších jazzových komentátorov, v roku 1967 napísal: „Iba Boh dokáže stvoriť strom a iba muži dokážu hrať dobrý jazz.“ Hoci to neplatilo ani vo vtedajšej dobe, kľúčovou nebola realita, ale názor toho, koho bolo počuť. Aj keď je dnes situácia pre ženy v jazze neporovnateľne lepšia ako v 20. storočí, stále sa dá na ich pozícií, vplyve a hlase pracovať.. Jazz i hudba samotná sú totiž o harmónií a rovnováhe a tam, kde rovnováha neexistuje, je potrebná úprava.
Zdroj: The Conversation
