Počas tohtoročných Veľkonočných sviatkov (2022) som spieval to slávnostné Haleluja minimálne z dvoch dôvodov. Prvý, zásadný, vyplýva z môjho náboženského presvedčenia a ten druhý, prekvapivý dôvod, z hudobného potešenia. Ale pekne poporiadku. V apríli ku mne zavítali novinky z Hevhetie a medzi nimi bola aj ďalšia, v poradí piata realizácia tria českého bubeníka Otta Hejnica. Jeho predošlé albumy a predovšetkým album "Beauties" (Hevhetia 2018) mi učarovali svojou kultivovanosťou a nadčasovou kvalitou, a preto z celého novinkového výberu putovalo ako prvé do prehrávača CD "This is How it Is".
Čuduj sa svete, iný zvuk, ako by som bol býval od týchto pánov očakával. Trochu surový, trochu dráždivý, trochu grunge, niečo ako jazzové variácie na Kurta Cobaina, ktorých som už tiež pár počul. A k tomu všetkému sa asi od 16 sekundy prvej skladby s názvom Rousta predrala ku môjmu sluchovému aparátu tá vábivá farba mýtického nástroja, počúvajúceho na meno Rhodes Piano. Ondrej Krajňák tentoraz nesiahol po overenom klavírnom zvuku jazzového klavíra, ale do skvele zohratej rytmickej dvojky Hejnic – Fečo vniesol trochu toho vibrujúceho zamatu. Neviem sa zbaviť pocitu, že zvuky legendárnych analógových syntezátorov neboli prekonané a medzi tie ultimatívne Fender Rhodes rozhodne patrí. Už v druhej skladbe, baladickej Flow, si ku mne prisadla aj moja manželka. Zlákala ju tá cinkajúca krása úvodného motívu, ktorá plynule prechádza do hutných kontrabasových partov s vychytanými kontrapunktami od kapelníka Otta Hejnica. Sediac a nechávajúc sa hladiť tým neopakovateľným chvením tónov tohto klávesového čarostroja som uvažoval nad všetkými tými krásnymi momentmi, ktoré som zažil pri zaintegrovaní Rhodesa do hudby iných interpretov. V prevažnej väčšine sa jednalo o krátke vstupy, exotické okorenenie zvukového spektra, spôsobujúceho vo vybranej pasáži zimomriavky.
Lenže v prípade CD "This is How it Is" nie, tu je to vábenie bájnej analógovej Sirény programom. Ondrej si počas celého albumu nepresadne za iný klavír, a tak je to dobré. Čo dobré, skvelé! Počúvajúc jednu pieseň za druhou a utvrdzujúc sa s mojou Kristínkou v tom, že to pánom v tomto nástrojovom obsadení mimoriadne svedčí, padlo aj to zásadné konštatovanie, čo robí estetiku podobnej hudby, pracujúcej so zvukom Rhodesu, neodolateľnou: Je to umná práca s dynamikou ticha! Niežeby ticho panovalo albumu, žiadne komorné meditácie nečakajte. Naopak, bicie a basa si plnia svoju úlohu ešte svedomitejšie, ako by tomu bolo za iných okolností. Ide ale o to, čo Ondrej musí robiť a aj čo s bravúrou robí, a síce, že tie pohladenia zvukovým zamatom správne dávkuje. Niekedy až v homeopatických množstvách tónov, v striedaniach úplného stiahnutia sa a v nedopovedaných náznakoch melódií, inokedy v búrlivých erupciách skreslených peakov dochádza na ploche jednotlivých kompozícií k číremu potešeniu z hry a pre nás poslucháčov z počúvania. Haleluja hudba, Haleluja jazz, Haleluja Rhodes!
Autor: Miroslav Haľák
