Bubeník a skladateľ Otto Hejnic sa nebojí otvorenosti

Projekty českého bubeníka a skladateľa Otta Hejnica patria už viac ako desať rokov k tomu najlepšiemu, čo sa na česko-slovenskej scéne objavilo. Federatívne označenie je namieste: dlhoročným členom jeho tria je klavirista Ondrej Krajňák a Hejnicove albumy vychádzajú pod hlavičkou košického vydavateľstva Hevhetia. Tohoročná dvojica Hejnicových albumov sa však od akustického straight ahead jazzu trochu odčlenila: zemitejšia nahrávka „This Is How It Is“ s Rhodes pianom a medzinárodný jazz-groovový projekt Otto Hejnic Organism milo prekvapili. Preto som si po trnavskom predstavení albumu „Beringia“ s newyorským hráčom na Hammond organe Brianom Charettom a waleským tenorsaxofonistom Osianom Robertsom, odchytil Hejnica na rozhovor.

Tvoje projekty sledujem už od debutového albumu „One“ v roku 2012. Aktivity klaviristu Ondreja Krajňáka i kontrabasistu Josefa Feča mi boli známe už predtým, no meno Otto Hejnic mi veľa nehovorilo. Nadchla ma celková koncepcia tria, výborné kompozície a po mainstreamových albumoch aj dvojica posledných, diametrálne iných. Prečo táto zmena?

Odmala som hral na klavíri a tiež ma to vždy ťahalo ku komponovaniu. Na konzervatóriu ma nesmierne bavila kompozícia a neprestal som skladať ani potom, ako som začal hrávať s rozličnými kapelami ako sideman. Neskôr som chcel svoju hudbu prezentovať s čo najlepšími hráčmi a to bol aj dôvod na vznik vlastného tria. Potom to už išlo: autorské skladby, album štandardov, prerábky filmových melódií… Popri tom stretávaš rozličných ľudí, dejú sa nové veci, otvára sa iný priestor… Jednoducho sa vyvíjaš. Preto som si povedal, že by som to mohol skúsiť inak a urobili sme album s Fender pianom.

Pravdupovediac, dovtedy som si nevedel celkom prepojiť Ondreja Krajňáka so zvukom Fender piana a s groovmi…

Presne tak, je to o inšpirácii. Preto si myslím, že je dobré skúšať iné a nové veci, hrať s čo najviac ľuďmi, vstupovať do neznámych projektov, nebáť sa otvorenosti. Napríklad Briana Charetta sledujem aspoň desať rokov a vždy som obdivoval jeho hru. Je to skutočne famózny organista, jeden z najlepších na svete. Nedávno zomrel Joey DeFrancesco, s ktorým sa Brian priatelil a dokonca s ním aj nahrával a koncertoval. Dnes je Brian úplne na špici medzi organistami, v lete vydal koncertný album „Jackpot“ s bubeníkom Billom Stewartom, na starších nahrávkach s ním hrajú George Coleman, Vinnie Colaiuta, John Pattitucci, Oz Noy...

Obdivujem tvoj melodický spôsob komponovania. Zachytil som viacero albumov komponujúcich bubeníkov, no väčšinu som musel po druhej-tretej skladbe zastaviť, pretože ma nudili. Kompozične stáli len na polyrytmii či iných metrických spletitostiach.

Máš pravdu, preto pristupujem ku komponovaniu úplne inak. Samozrejme, technike sa nevyhneš, tú jednoducho musíš mať. Aj ja som mal obdobia, keď som cvičil štrnásť hodín denne a čosi podobné mi potvrdili aj Brian, Ondro alebo Pepa. Jednoducho prídu fázy, že si do niečoho strašne zažraný a enormne sa tomu venuješ. Tým pádom do seba dostaneš kód daného jazyka, ten „language“, a potom to už tvoje ruky berú automaticky. Vtedy už nemusíš sústavne toľko cvičiť. Ale musí tomu predchádzať obdobie, kedy dávaš hudbe a nástroju strašne veľa. A musí to nastať prirodzene. Ako som spomínal, vždy ma bavilo komponovanie, riešenie problémov, hľadanie tém a motívov. Bavia ma nosné témy, ktoré si poslucháči dokážu zaspievať. Mnohí píšu hudbu a príliš nepremýšľajú nad samotným procesom. Mňa práve zaujíma, keď sa nad tým môžem zamyslieť, prepracovať to. Všetci niečo produkujeme, ale von by sme mali dávať len to, o čom sme presvedčení. Tiež mám doma kopec materiálu, ale starostlivo z neho vyberám a potom ešte aj upravujem. Toto je môj spôsob.

Presne ako hovoríš – tvoje témy sú skutočne nosné a spevné. Obrovskou devízou je aj to, že tvoji spoluhráči k nim pristupujú citlivo a nesnažia sa ich reharmonizovať či do nich inak zasahovať.

Máš pravdu, ono je vlastne úplne jedno, na akom nástroji hráš. Je to o tvojom vnútornom nastavení. O bubeníkoch sa často hovorí s dešpektom – veď oni nič zvláštne nerobia, nič tvorivé do hudby nevkladajú, prakticky im stačí len búchať. To ale nie je pravda. Poznáme množstvo skvele komponujúcich bubeníkov, napríklad Jacka DeJohnetteho.

Inak presne DeJohnette a jeho projekty mi prišli na um počas dnešného koncertu. Vnímal som určitú spätosť a inšpiráciu týmto géniom. Milujem jeho koncertný záznam v duu s Johnom Surmanom, kde okrem iného dokázal, že je aj skvelým klaviristom…

Ono to skutočne funguje. Aj Brian mi opakuje, že stačí mať otvorené srdce a ostatné príde samo. A môže to fungovať s kýmkoľvek. Aj keby si hral s amatérom, aj z neho vieš čosi vytiahnuť. Samozrejme, budeš počuť, že ten človek nemá toľko odohrané a odcvičené, ale čosi z neho vyžmýkaš. No a pokiaľ máš po boku profesionálov naladených na tvoju vlnu – a navyše sú v pokore, – vtedy môžeš vytvoriť neskutočné veci. Aj Brianovi sa moje skladby páčia a vraví mi, že komponujem inak, ako bubeníci, ktorých pozná. Tak som rád, že nepatrím do nejakej škatuľky, že tento môj pocit dokážem prezentovať navonok.

Aktuálne si na turné s Brianom Charettom a Osianom Robertsom, ale mňa by potešila aj koncertná podoba albumu „This Is How It Is“ s „elektrickým“ Ondrejom Krajňákom a Josefom Fečom.

Myslím si, že sa s tým albumom ešte niekedy ukážeme. Samozrejme, všetci fungujeme vo viacerých projektoch a každý má toho viac, keďže len s jednou vecou sa u nás nedokážeš uživiť. Ale rovnako to má napríklad aj Brian – len v tomto roku má tuším päť alebo šesť turné s rôznymi projektami. Musíš mať toho viac a ísť neustále dopredu. A tiež sa o kapelu musíš starať, čo aj robím, keďže si ju sám manažujem. Momentálne ma to nesmierne baví s hammondom, ale uvažujem aj o rozšírení tohto tria – chcel by som sa posunúť ďalej.

Aká je situácia v Čechách, čo sa týka možnosti hrania, koncertov, festivalov?

Trochu to stagnovalo, ako zrejme všade, ale myslím si, že vždy sa dajú nachádzať cesty a spôsoby. Hudba sa hrá stále, hoci niekedy je potrebné ju trochu prispôsobiť: napríklad angažuješ peknú speváčku, na ktorú poslucháči prídu skôr, ako na inštrumentálny mainstream. Je to jednoducho tak a nič s tým nespravíme. Kto to nechce akceptovať a ide si striktne svojou cestou, tak má napríklad menej hrania. Pokiaľ však ostávaš otvorený a dokážeš prijať napríklad aj groove, tak si zahráš. Takto to bohužiaľ funguje, pretože akustický jazz počúva stále menej a menej ľudí. Súčasná doba je viac o groovoch, o elektronike, celkom sa darí aj rapu či hip-hopu. Takže aj to môže byť cesta.

Ďakujem za rozhovor.

Autor: Peter Motyčka

Fotografie: Patrick Marek a Libor Makrlík