Marton Juhasz dokazuje, že fusion má budúcnosť. : Metropolis (Unit Records, 2025)

Marton Juhasz je bubeník pochádzajúci z Maďarska, ktorý pôsobí vo švajčiarskom Bazileji. Počul som už hrať niekoľkých skvelých maďarských bubeníkov a Marton k nim jednoznačne patrí. Svojím aktuálnym albumom Metropolis (Unit Records 2025) navyše dokazuje, že dravé fusion má stále svojich kreatívnych producentov a ja pevne verím, že ešte stále aj verných odberateľov.

Medzi fanúšikov žánrového eklekticizmu sa radím aj ja. Za posledné roky sa mi ale žiaľ dostalo do rúk niekoľko albumov, ktoré sa síce chceli honosiť prívlastkom fusion, no ich hudobný výsledok bol rozpačitý. Tak, ako v každom inom podžánri, ani vo fusion sa nedá skryť za prázdnu formu. Použiť elektrické nástroje a prvoplánovo generovať cyklicky sa opakujúce melódie nestačí. Konkurencia je veľká a tradícia je príliš dlhá na to, aby stačilo preraziť s niečím priemerným. A na tomto mieste si dovolím tvrdiť, že Martonova hudba má potenciál vymaniť sa z priemeru, ba čo viac, svojim odvážnym mixom kompozičných prístupov si zaslúži pozornosť aj náročného poslucháča. Ten totiž očakáva aj istú mieru prekvapení - teda niečo, čo sa nie úplne dá vtesnať do nekonečne opakovaných vzorcov hudobnej tvorby.

Na albume Metropolis sa v správnej miere tie neortodoxné postupy nachádzajú. Marton Juhasz citlivo defragmentuje plochy jednotlivých skladieb a rytmicky ich vtesnáva do pomerne odvážnych rastrov. Ako bubeník, necháva výdatné plochy éterickým inštrumentáciám, ktoré ale na druhej strane prerušuje improvizačnými intarziami svojich hudobných kolegov. Skvelá melodická zložka pozostávajúca z Fender Rhodes piana, na ktorom hrá Lorenzo Vitolo, elektrickej gitary, ktorú obsluhuje Fabio Gouvea a saxofónu Charleyho Rosea funguje ako ten najlepší plniaci materiál, inak skvelo dynamickej kostry Martona Juhasza na bicích nástrojoch a Jérémie Krüttliho na basovej gitare. Perlivý Rhodes, stakátovitá gitara a exaltovaný saxofón nie sú predvídavo zamiešané do zvukovej hmoty, ale skôr správne indikované na miesta, v ktorých plnia svoje nenahraditeľné funkcie.

Brazílsky temperament sa tu umne skĺbi s africkými atmosférami a celé je to podané vo formátoch odkazujúcich na slávne sedemdesiate roky dvadsiateho storočia. Súhra efektov a harmónií spolu s experimentálnejšími explóziami zvukov je na albume, odkazujúcom svojim názvom na legendárny distopický film Fritza Langa z roku 1927, správne vybalansovaná a zvládne aj tie už spomínané prísnejšie kritéria hodnotenia. Takéto fusion má budúcnosť. Dúfajme však, že bude v globále menej bezútešná, než tá z expresionistického medzivojnového nemeckého filmu. Martonova hudba, hoci niekedy pracuje aj s letargickými motívmi, je vždy plná optimizmu a oduševnenej vôle.

Autor: Miroslav Haľák