Pred niekoľkými týždňami som mal tú česť otvárať výstavu k nedožitej storočnici českého avantgardistu Zbyňka Sekala v mimoriadne zaujímavom súkromnom múzeu Liaunig v Korutánsku, na rakúsko-slovinských hraniciach. Ako to na niektorých vernisážach býva zvykom, medzi príhovormi bol hudobný vstup. Doteraz som už absolvoval dosť otvorení výtvarných prezentácií, no ešte som nemal nutkanie nadviazať kontakt s hudobníkmi. Tentoraz to bolo inak.
Pri rečníckom pulte bolo pripravené duo v zložení elektrická gitara (Valentin Goidinger) a husle (Mira Gregorič). Moje očakávania neboli žiadne a o to viac ma potešilo, keď gitarista umne pracujúci s efektami, pripravil výživnú pôdu pre huslistku s jej senzitívnym a veľmi nápaditým improvizovaním. Toto duo malo pri tej príležitosti tri vstupy a ja som považoval za povinnosť nadviazať s nimi kontakt. Veľmi sympatickí mladí hudobníci sa so mnou dali do reči a hneď sme si aj vymenili kontakty a dohodli stretnutie na káve vo Viedni, kde došlo aj k prezentácii ich aktuálnych hudobných počinov. Nasledujúce riadky sú venované dvom rozdielnym projektom, ktorých prístup k hudbe je síce formálne odlišný, ale vo vnútornej sile a energii zvláštne korešpondujúci. Aj preto zrejme obaja hudobníci v spoločnom hraní našli také vzácne súznenie.
XiXu
Toto fusion trio je ako z tej najlepšej jazzrockovej školy. Trochu ma ich aktuálny projekt preniesol do obdobia, keď David Kollar nahral svoje dva klasickejšie albumy "Way from East" (2007) a "Equation of Time" (2011). Skladateľ takmer všetkých kompozícií na albume, gitarista Valentin Goidinger, spolu s basgitaristom Alexandrom Matheisom a bubeníkom Patrickom Pillischshammerom ponúkajú na svojej prvotine "XiXu" hudbu nápaditú, dynamickú a technicky na vysokej úrovni. Baví ma hlavne ich práca so zvukom. Pri dobre načasovanej rytmike sa v mnohých pasážach naskytá gitare príležitosť experimentovať s efektami ako aj technikou hry, a to Goidinger patrične využíva.
Nejde však o sebastrednú exhibíciu, ale skôr o návykové dávkovanie rýchlych laufov, skreslených stakát či modulovaných reverbov. Osem skladieb je dobre dramaturgicky rozmiestnených a ich počúvanie jednoducho neomrzí. Možno tu a tam chýba silnejší motív, ktorý by bol akousi hymnickou udalosťou, či gradačným bodom zlomu, ale na druhej strane aj takéto prístupy, bez melodických refrénov a s voľnou, na improvizačnom základe vybudovanou štruktúrou sú legitímne. Pre každého milovníka jazzových esencií v rockovo dravých substrátoch je album tohto tria z hornorakúskeho Linzu vrelým odporúčaním k rozšíreniu zbierky. Medzi produkcie Franka Gambala a The Aristocrats určite dobre zapadne.
Duo Sonoma I
Sestry Mira a Sara Gregoričové pochádzajú z Korutánska, z oblasti s početnou slovinskou menšinou. Tento región disponuje svojským druhom folklórnych tradícií, ktoré sa vyvíjali mierne izolovane v rakúskej diaspóre. Čo vám utkvie od prvých momentov nahrávky, je krásne plná zvuková plocha, ktorú sa podarilo vyskladať Sáre na gitare a Mire na husliach. Bez elektrických pomôcok, v akustickej maniere klasického komorného dua, nás berú na exkurziu po hornatom kraji južného rakúskeho pohraničia. Príroda tu hrá jednoznačne dôležitú úlohu, čo možno počuť vo zvukomalebných pasážach a zároveň v pokojnom tempe plynutia.
Nápevy slovinských ľudových piesní je v jednotlivých motívoch možné tušiť, ale nie sú explicitné a už vôbec nie triviálne reprodukované. V náznakoch harmonických postupov, v netradičných tonalitách a v poetickosti kompozície je zakotvená príťažlivosť ich hudby. Ak si vypočujete obe nahrávky zrejme uznáte, že spojenie hudobného myslenia Miry Gregoričovej s Valentinom Goidingerom má potenciál. Verím aj v ich budúcu spoločnú produkciu.
Autor: Miroslav Haľák
