Koľkí umelci dokážu počas tvorivého vrcholu opustiť naznačenú cestu a vydať sa neprebádaným smerom? A koľkí sa pritom nehanbia hlásiť k svojim vzorom? Gitarista a skladateľ filmovej hudby David Kollar siahol na tie najvyššie méty: pravidelne spolupracuje s prvoligovými osobnosťami svetovej jazzovej a improvizačnej scény (Erik Truffaz, Pat Mastelotto, Arve Henriksen, Steven Wilson, Rick Cox) a tieto spolupráce sú na rozdiel od iných umelcov obojstranné.
Počas pandémie sa Kollar zoznámil s americkým gitaristom, skladateľom a zvukovým dizajnérom Rickom Coxom, ktorý dlhoročne spolupracoval s výnimočným trubkárom Jonom Hassellom. Coxa tvorba slovenského gitaristu oslovila natoľko, že ho opakovane pozýva do Los Angeles, kde pracujú na spoločných projektoch. V rámci týchto stretnutí nahrávali aj s renomovaným skladateľom filmovej hudby Thomasom Newmanom, keďže Cox je spolu s Newmanom podpísaný na soundtrackoch k úspešným filmom Vykúpenie z väznice Shawshank, Americká krása, Zelená míľa, Hladá sa Nemo, 1917 či k „bondovkám“ Skyfall a Spectre. Okrem toho sa Cox takmer štvrťstoročie pohyboval po boku amerického trubkára a inovátora Jona Hassella (1937–2021). Jeho osobitý hudobný štýl a prístup k nástroju i k hudbe samotnej definoval jedinečnú fúziu komponovanej a improvizovanej, klasickej a digitálnej, východnej a západnej hudby, ktorú Hassell označil ako „hudba štvrtého sveta“.
Po týchto konfrontáciách bolo Kollarovi jasné, že jeho prístup k hudbe musí prejsť radikálnou premenou. „Počas spoločných koncertov s Rickom sme sa dohodli, že budeme postupovať rovnako, ako to kedysi robievali s Jonom Hassellom,“ spomína Kollar. „Začneme z ničoho: môže to byť zvuk ladenia gitary, alebo len jemný 'štek' či odtieň na trúbke. Týmto spôsobom vstúpime všetci do ticha a začneme hrať…“. Paralelu podobného prístupu nanášania nových vrstiev či nánosov na staré by sme mohli nájsť vo výtvarnom umení. Odtiaľ pochádza výraz pentimento, ktorým taliančina naznačuje zmenu pôvodného úmyslu. Umelec (zväčša maliar) môže prekryť počas práce na obraze časť pôvodnej kresby či maľby novými vrstvami, ktoré sa tak objavujú v inom, než pôvodne zamýšľanom kontexte. Príkladom je jeden z najznámejších renesančných portrétov Manželia Arnolfiniovci (1434) legendárneho flámskeho maliara Jana van Eycka, pri ktorom moderná analýza odhalila pôvodne iné zamýšľané proporcie tváre oboch postáv či nôh. Podobne je tomu na obraze Rembrandt a Saskia v podobenstve o márnotratnom synovi, na ktorom len prostredníctvom röntgenových lúčov identifikovali dve nové ženské postavy a lutnistu. Práve na Rembrandtových obrazoch pomáhajú pentimenti verifikovať pravosť diela.
Tento prístup Kollar prvýkrát využil pri hudbe k storočnici legendárneho nemého filmu bratov Siakeľovcov Jánošík (1921), počas ktorej nesmierne kreatívnym spôsobom pracoval s odkazom skladateľov Ilju Zeljenku, Jána Cikkera a Wojciecha Kilara. Hoci upravované mikrofragmenty „starej“ hudby neustále pretieral súčasnými vplyvmi, priznával pôvodné vrstvy, zdroje a inšpirácie. Nie je náhoda, že pripravovaný album Davida Kollara s nórskym trubkárom Arvem Henriksenom a americkým gitaristom Rickom Coxom nesie práve názov Pentimento. Tento pojem používal v hudbe aj Jon Hassel a kruh sa akoby symbolicky uzatváral… Nové hudobné smerovanie trojice prináša viacero prekvapivých momentov: prevažne akustickým enviromentom sa predierajú zvuky gitár, trúbky či sláčikových nástrojov a tvorcovia do nich v reálnom čase vstupujú elektronickým processingom. Výslednú podobu zvukových celkov tak často ovplyvňujú náhody, ktoré aktéri sami vyvolávajú. Pôvodné úmysly Davida Kollara sa zmenili na nepoznanie a to je dobrý znak.
Pracovné cesty Davida Kollara ako aj nahrávanie albumu Pentimento podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.
Autor: Peter Motyčka
