Čierna, hnedá a béžová: Ako jazzman otriasol svetom klasiky
New York City, 23. január 1943. Rasová segregácia v Amerike vrcholí. Do Carnegie Hall však vstupuje zmiešané publikum, celebrity nevynímajúc. Vidíme Franka Sinatru zhovárať sa s Countom Basiem. Tento večer je prelomový. Hudobný skladateľ Edward Kennedy Ellington predstavuje svoju ambicióznu suitu. Nesie názov „Black, Brown and Beige“ a ide o oslavu role a ducha Afroameričanov v histórií Spojených štátov, pripomenutie si útrap, ktoré museli znášať a svedectvo o triumfálnom rozkvete ich identity. „Prvá symfónia Dukea Ellingtona,“ reklamujú promotéri koncertu, ktorí však možno netušili, že išlo o historický moment. Čierna a biela, jazzová a klasická hudba, sa vydali na cestu jednoty a rovnosti.
Ellingtonova skladba bola výsledkom rozsiahleho výskumu, nielen hudobného, ale aj antropologického, sociologického, či historického. Jej tri časti, na ktoré odkazuje názov diela, sú inštrumentálnym zobrazením histórie Afroameričanov. Repetitívne bubnovanie na timpany odkazuje na monotónnosť a ťažobu otroctva, strhujúce dychové pasáže zasa znázorňujú otrocké povstania zo začiatku 19. storočia. Ellington nás zároveň prevedie vznikom blues a afroamerickou renesanciou 20. rokov 20. storočia.
Odvážny a bezprecedentný počin v Carnegie Hall si vyslúžil zmiešané hodnotenia od kritikov. Snaha o akceptáciu Dukeovej hudby a hudby čiernej Ameriky vo svete klasiky narazila na prekážku všeobecnej nesympatie k jazzu a populárnej hudbe podporenej inštitucionalizovaným rasizmom. Ellington sa nevzdal. Svoje dielo revidoval, skrátil a rozdelil na šesť kratších skladieb, ktoré vyšli na platni v roku 1958. Prestížny magazín DownBeat mu tento raz udelil päť hviezdičiek z piatich.
Kompletné skladateľovo dielo v originálnej podobe mohol svet počuť jediný krát v onen januárový večer v Carnegie Hall. A hoci zo začiatku mu hudobná verejnosť naklonená nebola, časom sa historický význam tohto momentu vykryštalizoval. „Osud je ku mne milosrdný, nechce, aby som sa stal slávnym priskoro,“ povedal šesťdesiatšesť-ročný Ellington potom, čo napokon nedostal Pulitzerovu cenu za kompozíciu. Obdržal ju až v roku 1999, po svojej smrti.
Význam „Black, Brown and Beige“ netkvie len v jeho prínose pre afroamerickú kultúru. Ellington totiž zásadne prispel k tomu, aby sa klasická hudba odpútala od svojho úzkostlivého eurocentrizmu a dostala možnosť obohatiť sa o nové, dosiaľ nevídané prvky, z ktorých čerpá dodnes.
Zdroj: Ozy
