Mainstream v podaní troch velikánov: Na novinke Trilogy 2 sa spojili legendy Chick Corea, Christian McBride a Brian Blade

Album „Trilogy 2“ je na svete už tretí týždeň. Ide o živú nahrávku troch hudobníkov patriacich k najvýznamnejším osobnostiam moderného jazzu. V rámci ich koncertného turné sa rozhodli nahrať druhý spoločný album. Hviezdne trio hrá v zložení Chick Corea, Brian Blade a Christian McBride.

Dvojcédéčko vydané pod značkou Concord Records obsahuje niekoľko jazzových štandardov, autorských skladieb Chicka Coreu a jeho kolegov, ale aj prekvapujúce popové hity. Hudba má svoj ďalší rozmer, ktorým sú príhovory Chicka Coreu, potlesky a bezprostredné reakcie publika v sále. Toto všetko vytvára celkový dojem a výnimočnú atmosféru pri počúvaní albumu.

Chick Corea mal počas svojej dlhoročnej kariéry mnohé triá, ktoré boli fantastické a mali svoj špecifický „sound“. Trio s Brianom Bladeom a McBrideom je opäť unikátne a osobitné. Myslím si, že sa títo traja páni zhodujú vo svojom vnímaní hudby na veľmi vysokej úrovni. Všetci traja vychádzajú z tradičného mainstreamu, ktorý rozvinuli podľa svojich predstáv.

Štandard „How Deep is The Ocean“ interpretuje toto trio v prekvapivom groovovom rytme, ktorý je však veľmi vydarený. Nechýbajú Coreove známe sambové témy „500 Miles High“ a „La Fiesta“, ktoré znejú veľmi sviežo a novo, na čom má podľa mňa najväčšiu zásluhu Brian Blade a jeho „comping“. Nechýba tu pocta Billovi Evansovi (balada „But Beautiful“) a Theloniovi Monkovi (kompozíciou „Crepuscule with Nellie“). Zaujímavá je interpretácia starej Coreovej skladby „Now He Sings, Now He Sobs“ z jeho rovnomennej dosky. Evidentný je tu vplyv hudby McCoya Tynera a Johna Coltrana.

Kapela hrá fantasticky, vyrovnane, uvoľnene, radostne, ale s obrovským nadhľadom a vnímaním celkového "soundu". Dokonalá komunikácia, zrelosť a umelecká vyspelosť tohto tria môže slúžiť ako učebnicový príklad toho, ako má znieť moderné jazzové trio. Osobne ma najviac zaujala interpretácia skladieb „All Blues“ a popového hitu Stevieho Wondera „Pastime Paradise“.

Dramaturgicky ide o vyrovnané "2CD", ktoré logicky strieda jednotlivé rytmy a štýly, čím vytvára záujem počúvať celý album. Svoj priestor dostávajú vo veľmi podobnej dávke všetci traja hudobníci, ktorí sa absolútne nepredbiehajú, ale naopak, užívajú si každý jeden tón, ktorý zahrajú.

Mohol by som podrobnejšie analyzovať jednotlivé vplyvy a herné prístupy týchto hudobníkov, ale myslím si, že znalý fanúšik jazzu tieto veci dobre pozná. Preto mi ostáva iba odporučiť vypočuť si tento skvost.  

Dávid Oláh