„Thunda“ saxofonistu Noaha Premingera prináša nápaditý free-jazz

 

Skladateľ, multiinštrumentalista a v prvom rade tenorsaxofonista Noah Preminger má na svojom konte už viac ako 12 albumov. Väčšina z nich si vyslúžila pozitívnu kritiku nielen od odborníkov, ale aj od fanúšikov.

 

 

Počas svojej kariéry sa mu podarilo spolupracovať s legendami akými sú napríklad Dave Holland, Fred Hersch, George Cables, Joe Lovano a mnohí ďalší. Jeho najnovšie CD nesie názov „Thunda“ a musím povedať, že som bol nesmierne zaujatý už po úvodných tónoch prvej skladby. Človek si totiž nie je úplne istý tým, čo konkrétne počúva. Zvuky sú abstraktné, divoké, ale určite krásne a vzbudzujú rôzne asociácie. Následne som si pozrel booklet a obsadenie a zistil, že protagonistami sú len dvaja hudobníci – líder a kontrabasista Kim Cass. Napriek komornému, až minimalistickému obsadeniu, ide o široko znejúcu, zvukovo nesmierne pestrú hudbu, plnú najrôznejších farieb. 

 

Hudba má jasne určenú predlohu. Ako napovedá názov albumu, Preminger s Cassom sa pokúsili zachytiť onomatopoje z pralesov a džunglí. Okrem kontrabasu a tenorového saxofónu Preminger hrá aj na flaute a klarinete, čím posúva nielen celkový kolorit, ale aj zvukové, vnemové a asociačné možnosti na vyššiu úroveň. 

 

Zaujímavé je, že jednotlivé nahrávky sú pomerne krátke, minutáž albumu nepresahuje polhodinu. Išlo však o dobrú voľbu, pretože výsledná emócia je o to intenzívnejšia, priamočiarejšia a témy sú spojené do konzistentného a plynulého celku. Vyjadrujú príbeh, ktorý privádza poslucháča do vlhkého, niekedy tmavého, potom odrazu svetlého priestoru plného života, nebezpečia, adrenalínu a prekvapení. Toto a ešte oveľa viac je na albume bezchybne zachytené. Je na poslucháčovej fantázii a odsledovaných (dokumentárnych) filmoch z prostredia amazonských pralesov, čo všetko sa mu pri počúvaní vynorí v mysli. Okrem rytmicko-melodických a harmonických možností vychádzajúcich z klasickej hudby a jazzu, hráči majstrovsky pracujú a bohato využívajú aj rozšírené techniky svojich nástrojov. V ich hre počuť, že sú špičkovými interpretmi mainstreamového jazzu, a že s prehľadom ovládajú mnohé štýly a jeho odvetvia. Dovolím si tvrdiť, že práve z tohto dôvodu je tento freejazzový album taký vydarený. 

 

Poslucháč tak môže počuť a vnímať vplyv Johna Coltrana, Erica Dolphyho, Charlesa Mingusa, Wayna Shortera či Ornetta Colemana, ale tým, že koncepčne ide v podstate o programovú hudbu, ktorej predloha je jasne určená, stráca sa akákoľvek potreba hľadať zdroje inšpirácie. Asi práve z tohto dôvodu som albumom „Thunda“ očarený a verím, že budete aj vy.