Celé desaťročia mohla spolu v rovnaký deň oslavovať narodeniny dvojica bubeníckych osobností, ktoré sa nezmazateľne zapísali do jazzovej histórie. Wilbur James Cobb, medzi kolegami známejší ako Jimmy Cobb (1929) nás však v máji 2020 v úctyhodnom veku 91 rokov opustil a tak si jeho nasledovník Jeff "Tain" Watts (ročník 1960) pripomína dnes 20. januára svoje jubileum sám.
V každom prípade ostáva pre Jeffa "Tain" Wattsa výzvou, zachovať si esprit a energiu pionierskeho kolegu, ktorý sa na pódiu objavoval takmer až do dňa svojho „prestupu“ do nebeského orchestra. Prakticky došlo k opätovným stretnutiam a návratom k niekdajším Cobbovým kapelníkom Milesovi Davisovi, Johnovi Coltranovi, Wyntonovi Kellymu, Wesovi Montgomerymu či k bratom Adderleyovcom. Jimmy Cobb dlhé roky patril k posledným mohykánom legendárneho Davisovho kvinteta/sexteta (tzv. First Great Quintet) a objavil sa nielen na jeho najkultovejšom albume „Kind of Blue“ (Columbia 1959), ale aj na orchestrálnych kúskoch „Porgy and Bess“ (Columbia 1958) alebo „Sketches of Spain“ (Columbia 1960). A samozrejme, aj na mnohých ďalších.
Na špecifické nuansy a nezameniteľný feeling Cobbovej hry (všimnite si jeho delikátny prístup k činelom) môžete naraziť počas prekutávania zlatých fondov jazzových nahrávok prakticky hocikedy. Mne sa to stalo naposledy približne pred rokom, keď som v jednej zapadnutej predajni s hudobnými nosičmi objavil skvostný koncertný záznam Nat Adderley's Sextet z newyorského klubu Sweet Basil z roku 1990 pod názvom „Autumn Leaves“ (Bellaphon 1990) v obsadení Nat Adderley – kornet, Sonny Fortune a Vincent Herring – altsaxofóny, Rob Bargad – klavír, Walter Booker – kontrabas a Jimmy Cobb – bicie nástroje.
Ďalší z jubilantov (Jeff "Tain" Watts dnes oslavuje 62 rokov) sa do jazzovej histórie zapísal predovšetkým po boku bratov Marsalisovcov. Celé štvrťstoročie bol členom rozličných zoskupení svojho rovesníka Branforda, s ktorým nahral takmer dve desiatky albumov. Práve v Marsalisovom kvartete ho kompozičným smerovaním ako aj univerzálnym a všestranným prístupom poznamenal klavirista Kenny Kirkland, ktorého Watts spomína ako svoj umelecký vzor. Práve pod jeho smerovaním si začal bubeník zaznamenávať svoje hudobné nápady, ktoré neskôr začal spracovávať na svojich albumoch. Z pozoruhodného sidemana, ktorého kvôli osobitému timingu vyhľadávali tí najlepší, sa stal nápaditý realizátor autorských projektov (doteraz vydal deväť štúdiových a dvojicu koncertných albumov, na ktorých sa objavuje celá plejáda generačných supútnikov).
Obálka albumu "Citizen Tain" s venovaním Jeffa "Tain" Wattsa.
Na Slovensko zavítal vo februári 2015 ako hosť medzinárodného kvarteta Rostislava Fraša v rámci cyklu Jazz v divadle Aréna. Mal som vtedy možnosť stráviť s týmto nesmierne ústretovým a živelným bubeníkom niekoľko minút a spomínam si na radosť v jeho očiach, keď som vytiahol jeden z mojich obľúbených albumov – „Citizen Tain“ (Columbia 1999). Majster vtedy s úctou spomínal na Kennyho Kirklanda, ktorý náhle zomrel niekoľko mesiacov po nahrávaní a práca na tomto albume patrila k ich posledným. Zložil som mu poklonu za nápadité šesťtónové bluesové ostinato Bluetain, Jr., ktorého záverečná repríza na albume „Citizen Tain“, nazvaná Bluetain's Big Adventure, patrí k nezabudnuteľným bluesovým konverzáciám s priateľským prekáraním trojice bratov Marsalisovcov (Wyntona, Branforda a Delfeayoa) spolu s Kennym Garrettom a neuveriteľne swingujúcou rytmickou sekciou (Kenny Kirkland, Reginald Veal a Jeff "Tain" Watts).
Všetko najlepšie, Tain!
Autor: Peter Motyčka
