13. október, 19.30h., Bratislava, Veľká sála Slovenského rozhlasu
Úvodné intro, prvé tóny, plný big bandový zvuk na zahriatie a úsmev na tvári. To je presne to, prečo som tu. Vstupná skladba dáva pocit istoty z nasledujúceho hudobného zážitku. Prichádza klavirista, hviezda večera Kálmán Oláh a zároveň komponista, ktorý vyplní dnešný priestor vlastnými skladbami.
Avšak po odznení druhej skladby som sa márne snažil zvukovo diferencovať jednotlivé nástroje od hlasnejšej sekcie trombónov, dúfajúc, že zvukár sediaci o dve miesta nižšie mi v tom pomôže. Nestalo sa. Bubeník musel hrať tak potichu, že miestami zanikal, pričom sa vytváral dojem nedostatočného ťahu, súdržnosti a spolupráce celej rytmickej sekcie. Vďaka nekorigovaným zvukovým nedostatkom sa lyrické pasáže Oláhových klavírnych kompozícií, kde mal autor zjavnú snahu kompozične sceľovať jednotlivé časti svojich skladieb strácali v poslucháčoch, ako v čiernej diere. Percepčná hudobná skúsenosť a predstavivosť obecenstva išla v tom momente na plné obrátky. O klavírnom zvuku jeho plastičnosti a farbe škoda hovoriť.
Dramaturgicky išlo prevažne o jednotlivé časti väčších kompozičných cyklov. Najmä v druhej polovici koncertu sa schématicky striedali plochy postavené na tématickej práci dychovej sekcie, farebnosti jej jednotlivých nástrojových skupín s prácou klavírneho tria. Zväčša v strednom tempe a menej, čo po niekoľkých skladbách mohlo priniesť menší útlm. Dokonca sám dirigent nás v miernej agónii postrašil, že nám zahrajú zvyšných sedem častí osem časťového cyklu. A niektoré aj dva krát.
Nemôžem posudzovať kvalitu Oláhových kompozičných celkov, nakoľko ich nepoznám, ale vďaka samotnému výberu sa javili veľmi podobne, k čomu výrazne prispela aj spomínaná zvuková absencia klavíra. Vyzdvihujem Oláhove kompozičné atribúty polymodálneho spracovania, zložené rytmy, polyrytmy a priam orientálne, s nadhľadom spracované témy. Oláhová hra s klavírnym triom je jeho doména, ktorú sme nemali šancu si vychutnať.
Najdokonalejším zážitkom bol samotný interpretačný prínos jednotlivých sólistov orchestra. Radosť z vlastnej hry, komunikácia s obecenstvom, zjavná kolegialita medzi členmi. Ďalej dokonalá súhra jednotlivých sekcií, intonácia, brilantná rytmická presnosť, dynamika a práca so zvukom. To všetko sú kvality Danish Radio Big Band a je badateľné, že toto teleso vykazuje pravidelnú činnosť.
Posledná a zároveň jediná skladba z iného, severského súdka, ktorá nebola z pera klaviristu Kálmána Oláha pozdvihla náladu nielen orchestru, ale aj poslucháčom. Chlapci zo severu a jedna dáma za trombónom nám tak pripravili spomienku, ako vyzerá potešenie z obyčajného, radostne naladeného mainstreamu.
Napriek všetkým spomínaným negatívam som veľmi rád, že som sa zúčastnil. Počuť v dnešnej dobe a u nás big band, sedemnásť členné teleso svetového formátu naživo s takmer 40 ročnou históriou, tomu hovorím zážitok!
Foto: Rudolf Baranovič
Vladimír Valentovič
